Ak chcú múdri tohto, či hocakého iného sveta tvrdiť, že byť je demokracia je jedným najhorších spoločenských zriadení, stále je tým najlepším, aké ľudská spoločnosť dokázala vymyslieť, potom je načase, aby sme to zabalili a vyliezli späť na tých pár stromov, ktoré sme v mene prenasledovania slobody milostivo nechali stáť, aby nám pripomínali tie blahé časy, kedy sme ešte žili v dojemnom objatí s prírodou. A snáď aj slúžili ako memento, že za stromom môže číhať medveď, ktorý za ním v tých dávnych časoch zahalených v tieňoch romantických opisov panenskej krajiny a jej panenských obyvateľov väčšinou aj číhal.
Zriadenie, ktoré dokáže zariadiť, aby sa na mňa z ministerského kresla škeril Jabba the Hutt a obdeň vyrevúval, že všetky chobotiny, ktoré spáchal a spácha sú dielom dezinterpretácie novinármi, ktorí budú zrejme tou pravou štátotvornou a zákonodarnou silou hýbúcou tak návrhmi zákonov, ako aj odbornosťou a kompetentnosťou kompetentných, ako aj tými pár elementárnymi vyššími mozgovými funkciami, ktoré mu ešte ostali, zákonite nemôže byť dobré. No a prívlastok „najlepší“ v spojení s ním sú ekvivalentom rany do zubov a kopanca do gulí každému súdne rozmýšľajúcemu človeku.
Čo ma vedie k domnienke, že väčšina populácie zrejme súdne nerozmýšľa. Vyjadrené explicitne: „Ľudia, ste nebezpeční sociopati. Ale nebojte sa, snáď sa to dá liečiť. A keď nie liečiť, snáď aspoň zariadiť, aby ste neškodili ostatným.“
Je totiž smutným faktom, že skutočný Jabba, hoc podediac od svojej filmovej predlohy hrošiu kožu a arogantnosť, je v realite galaxie, ktorá nie je „far far away“ neschopným diletantom, ktorý plodí nezmysel nad nezmysel a problémy namiesto riešenia tvorí. V rozsahu, ktorý podľa môjho názoru privodí jeho (dúfam, že skorým) nasledovníkom viacero bezsenných nocí.
Odhliadnuc od pridružených príznakov rakoviny spoločnosti, dôsledkov karcinogénnych ideí priživujúcich sa na podhubí starých dobrých myšlienok o slobode a rovnosti všetkých tvorov, medzi ktoré Jabba nepochybne patrí, by sme sa však mali zaoberať skôr nosičom, ktorý tieto príjemné metastázy typu obrovského vesmírneho hlísta ponúka. Bez vetra sa ani lístok na strome nepohne.
Tým nosičom je nepochybne vúdce, bez ktorého by väčšina domnelo našej predĺženej ruky hynula niekde pri plote, alebo sa naďalej priživovala na zdravých jedincoch druhu homo s miernou nadsázkou sapiens, predpokladám však, že v omnoho menšom merítku.
Vodca, ktorého postava a existencia je sama o sebe perverzným sprznením základnej myšlienky najhoršej z najlepších z najhorších vlád. Personifikáciu moci. Moc by predsa nemala byť personifikovaná. Ale... nu aj podľa toho, čo nám tvrdili v školách v rukách nás. Nie ich. Nás. Máte pocit, že je?
Tento systém nám dáva vodcov, ktorí to vedia lepšie. Ktorí všade boli. A všade budú. Vždy nad vecou, vždy hľadajúc nepriateľa, na ktorého sa dá vyhovoriť, hodiť naň neúspech.
A tomu už sa nehovorí demo-, ale auto-. Nie vláda ľudu, ale údu.
Nadávka.
Komentáre