rieper

Počuť zrána príjemný melodický hlas domnelej dámy, ktorá spieva o niečom, čomu, zdá sa, rozumie takmer každý okrem mňa by možno prinútilo moju maličkosť preniesť sa aspoň na chvíľu pred plesom príšer, ktorý sa rozpútal okolo tónu zvratkov, kde s ľúbosťou trávim svoj obľúbený čas svetla. Obľúbený...

 

Zdá sa, že som to vzdal. Snahu nadviazať kontakty s niečím, čo mi uniká. S povrchnosťou a pretvárkou a možno, či hádam len s obyčajnou slabou ľudskosťou, ktorá pripúšťa  kompromisy. Zatvára oči aby sa nezbláznila a preto ich priviera aj pred bláznom, ktorý odmieta vidieť inak, než len čierno a bielo.

 

Kompromisy. Áno, pár som ich na ceste životom spravil. Čo najmenšie, aby som predsa len neostal slintajúcou troskou s rozjebanými žilami na rukách od ihiel tých najsilneších chemických kurevstiev, ktoré bola s tou vymyslieť nejaká iná myseľ. Aby som dokázal tráviť čas aj s tvormi, podľa mojich predstáv aspoň približne ľudskými. Asi mám vysoké nároky. Asi sa pretvarujem sám pred sebou. Kompromisy. Rovnaké stratené duše, ako ja sám. Ranené kdesi a niekde na svojej púti plánom, tráviace so mnou čas len z jediného dôvodu – že tu nie je nik iný. Ktorý im rozumie. Zatiaľ. V zúfalom hľadaní hniezdišťa však ochotné ma kedykoľvek opustiť. Opustiť? Hmm... Škoda. Nedokážem im to zazlievať. Mal by som? Asi nie. Bolo by to veľmi egoistické. Lebo egoizmus je niečo hrozné a odporné, dosť na to, aby to vypreparovali a napichli na špendlík a umiestnili niekam pod zasklenú vitrínu. Lebo egoistický nikdy nemôže byť on, vždy len oni. Arogantný. Zlý. Fatalistický. Odporný. Cynický. Lebo vždy, keď je milý tak je to horšie. Chorý. Ironický.

Vždy má myslieť pozitívne. Byť dobrý k starším. Byť milý. Byť úslužný. Byť poslušný kokot, ktorý jednoducho zdochne v kúte bez toho, aby oň niekto zakopol pri službe druhým, za ktorú by nikdy nemal očakávať odmenu. Ani nič iné. Dokonalý sluha. Genetika? Osud? Pojebať.

 

Odporné pozvania na odporné mrhanie časom, ktoré môže tráviť sedením v kúte a vypúlené oči a otázka, prečo sú mu ukradnuté. Zbytočný sluha. Dokonale zbytočný, ak nechce slúžiť. Aby sa páni a panie cítili tak spoločenské a milé a príjemné a ... veľkorysé. Moderné? Zobrať svoje náradie a nechať ho hniť. Ach, toľká to radosť. A byť prekvapený, keď zákerné a zlé náradie s výrazom radosti zaklame, že sa skvele baví. Ako je to možné? Veď sme my tí veľkí a mocní? Drzé zlé náradie, baviť sa aj bez nás.

Náradie sa však učí a naučilo sa u tých najlepších. Klamať a podvádzať. Lebo pomsta je tak sladká. A je tak veľa vecí, za ktoré dostalo chuť sa mstiť.

 

Čas, kedy som sa snažil hodiť za hlavu očakávania, že sa ku mne ľudia budú správať ako... k normálnemu človeku je nenávratne preč. A áno, som smutný. Človeku je tak vždy, keď niečo stratí. Od obyčajných rukavíc až po vec veľkú ako nádej.

 

Správať sa – normálne... Nie ako k nejakému výstavnému exempláru dávno vyhynutého jaštera a nie ako k chýbajúcemu medzičlánku medzi človekom a opicou. Normálne ako – k časti stáda.

A tak sa rodia individuality proti svojej vôli. Kokoti z povolania. Blázni a hlupáci. Mechy plné sračiek s očami plnými sĺz. Tí, ktorých všetci z videnia poznajú.

 

Hoc v tomto prípade to „byť poznaný“ nepredstavuje nič viac, než zúfalú nadsázku.