rieper

Chceme to? Chcem to? Skurvený život, môžem nadávať a môžeš nadávať. Poď sprav mi to, pretiahni ma, rýchlo, tvrdo. Tak to má byť, som rád, že sa staráte. Nestaráte. Som inšpirovaný a inšpiratívny a brutálne nadržaný. Dal som sa na taoizmus. Nešukám a nehoním častejšie než raz do týždňa. Chcem byť večný a nie dávno mŕtvy feťák, ktorý je asi nedopatrením večný skôr než ja. Svet patrí mŕtvym feťákom, alkoholikom a bláznom, na ostatných zabudneme. Zabudnú a zabudnete. A ja chcem tak veľmi byť. Chcem?

Zdvihnem sa. Zapálim si. Nalejem si pohár borovičky a kopnem ho do seba a nechám prejsť telom tú zvodnú triašku plnú prísľubov. Závislosť. Ách. Šampus v žilách. Mohol by som byť zábavný, keby po tom niekto túžil. Niekto, až sa zajtra opäť odejem do brnenia z čiernej bavlny len aby som sa hral na psa, pýtajúc sa, prečo si to robím? Robím to pre seba, robíš to pre seba, myslíš na druhých, ktorí na teba serú a ochotne ťa odrbú pri prvej lepšej príležitosti, z ktorej na nich bude pozerať dva razy preškrtnuté S. Hovorím im priatelia a kamaráti. Občas kolegovia. Kolegyne. Milenci, či milenky.

Robíš si to sám a pre seba, či raz do týždňa ak patríš k tým pár šťastným ktorým ešte stojí, lebo nie sú priveľmi unavení vládou idiotov, ktorí pretrhli hrádze ústavov a vrhli sa do bežného hmýrenia. Áchich óvej, a že ich poznám. Žijem s nimi. Trpím s nimi a trpím za nich a rozmýšľam, či by ma nemohli pribiť na kríž, z ktorého by som beztrestne mohol kričať na okolie: „HEJ!“

Nalejem si ďalší a pozerám na hŕbu múdrych kníh napísaných hlavami, ktorým nemôžu stáť vtáky. Po nociach sa zajebávať čítaním. Ku vzdelaniu vpred zpátky ani krok, lebo ťa zožerú hyeny ukrývajúce sa za tvojim chrbtom čakajúcim, kedy zaváhaš, kedy sa zakolíšeš, kedy… stúpiš mimo. Zožerú a pomelú ťa a povedia, že si jednoducho nebol dosť dobrý. Chcel by som byť dosť dobrý, chcel, len… Nevládzem, pozerať ako sa mením na robota bez pocitov skrývajúc všetko pred všetkým filmujúc úsmev, pýšiac sa svojou maskou, ako by bola cenná. Spoločenská?

Spoločenská spoločnosť, kde každý ukrýva svoje oči za sklami z nevraživosti a jeden pohľad stojí sklopenie druhých, či poznámku v zmysle „prijebem ti?“ a úsmev je tak drahý. Sanujú to veci a pár múdrych, ktorí tvrdia, že sa treba tešiť len z maličkostí.

Znásilni ma, prosím. Ďakujem. Som tak osamelý. Si tak osamelá? Sme takí osamelí, sediac vedľa seba skrývajúc sa v sebe. Potrebujem objať. A ďalšiu borovičku. A objať, nech ma niečo prenesie cez ten dlhý tmavý deň tam vonku, za oknami, kde čakajú strašidlá s tvárami ľudí. Takí, ako ja.

A zbabelé? Že to neviem zmeniť a nevieme zmeniť, lebo sme… príliš pohodlní. A, aby som využil aj tých pár múdrych kníh, riziko averzní.

Rytieri na hrdých koňoch sa holt nekonajú.

Či je to smutné.

Nalejem si. Pustím si ho znova. A zapálim. Vydýchnem. A vydýchnem. A počkám až to bude naposledy.

A priznám si, že sa bojím.