rieper

Aká to populárnofilozofická pičovina. Trocha nevinnej fabulácie. Vinnej a vínnej. Plnej rozmarov všehomíra.

Som pes a nechce sa mi zavíjať na mesiac. Alebo zavýjať, doba diktátov je už našťastie dávno za mnou a ja som pokryto slobodný. Pokrytecky pohodlný. Prekliato popínavý. Prosto kokot s prácou, ktorý sa musí tváriť slušne a nevšímať si pohľady modelov ľudí, ktoré ho prekukli a tak ho nenávidia. Závidia. Som skrátka skvelý. Občas. Občas mi je zo mňa na vracanie. Vlastne stále. Ale skvelý som aj tak. Našiel som Zmysel Život a kameň mudrcov a bájne elérium, či ambróziu, nech nazveme akokoľvek ten bájny svätý grál šťastia. Krčah krvi, či lono Márie Magdalény.

Zmyslom života je šukať a chlastať. A možno fetovať, beriem, ale zo šľahania do žíl mám hnusné veľké modriny a neznášam pocit, keď sa krv derie von z ciest pre ňu vyhradených.

Šukanie a chlastanie každý obdivuje a jediné, čo ma zaráža je, že všetci nie sú permanentne v liehu. A možno sú, len si to nevšímam. Ranné zápchy by to však vysvetľovalo. Keď tak stojím a myslím na to, kedy vstanem o päť minút skôr, než je pre moju psyché únosné a vytiahnem najbližšieho primitívneho jeba z jeho nablýskanej fabie, lebo sa odmieta pohnúť hoc má zelenú lebo rozmýšľa nad tým ako nenávidí svoju prácu a ako sa mu tam nechce a ja musím tŕpnuť a škrípať zubami niekde v dave za ním predstavujúc si, čo všetko by som s ním spravil vypnúť na chvíľu zábrany, ktoré mi vštiepila dobrá výchova. Predsa len stále žijem pomýlenou ilúziou, že na život má právo každý. Právo na život. Kampaň. Je to blbosť a rodičia ním len kazia vlastné deti. Keby boli kokoti pozbavení honosnej iskry, svet by bol krásny. A hlavne by neboli zápchy. Ani zrúdy, ktoré sa vydávajú za ľudí. Prosto raj.

Šukanie a chľastanie. Všetky tie kundy nedajú šiahnuť na Matkina. Trhajú sa po tých pridrbaných komerčných sračkách produkovaných na počkanie párom opíc húliacich si navzájom vtáky s čapičkami a písacími strojmi priviazanými k zadkom, ktoré bičuje obrovský cigánsky eunuch zbavený chlpov všade okrem hrudníka. So zjazveným brušiskom a tetovaním srdca deravého šípom. Áno, život je aj taký.

S jednou škriekajúcou opicou občas bývam. Každý raz musím zas a znova odolávať chuti rozflákať jej ksycht na maderu len preto, že ma zobudí hocikedy je lenivá zdvihnúť svoju celulitídovú riť z kresla. A nikdy mi nekúpi poriadny chlast. Sex za ňou stojí za hovno. Ale z času na čas sa mi podarí ejakulovať a malý orgazmus je vždy fajn. Vlastne je to jeden z posledných koitov za poslednú dobu. A moje vajcia aspoň netrpia prílišnou opustenosťou. Vlastne by som v budúcom živote chcel byť jedným z nich. Dopriavam im masáže, hygieny, zdravej stravy a kopca pohybu na čerstvom vzduchu. Nemajú sa na čo sťažovať. Aj keď. Predsa len sú moje. Na niečo by sa asi sťažovali, len to vedieť povedať. Alebo napísať. Snáď ich to raz naučím.

Pozerám. Rozpísaná. Chýbajú jadro a záver. O zmysle života volajúc po dobrom sexe a kvalitnom chlaste, keď ledva držím viečka otvorené a myslím na posteľ tak prázdnu, by som sa do nej zvalil a zabudol na chvíľu na svet, ktorý ma žije. V budúcom živote budem jazvec, jedného dňa na jeseň zaspím a zobudím sa až na jar, keď bude všetko zelené a voňavé. A samičky budú hárať a ja celý rok prežijem spiac, šukajúc a žerúc bez snahy budovať lepšie zajtra. Je tak fajn byť egoistom.

Prichádzajú myšlienky a prichádzajú výčitky zvierat, s ktorými žijem volajúc po tom, že môj život nemá zmysel. Nemá, krčím plecami a idem si sadnúť do baru. Kurvička za ním vie, že ma pozná a má to rada. Pár pohárov na to, aby bolo dobre, hoc viem, že neviem. Že nebude.

Cestou domov stretne bandu cigáňov, kričiacich dobrý večer sused. Začínam žiť v zaujímavých časoch. Z jednej strany oni a z druhej číňania, či iní im podobní. Výhoda multikulturálnej spoločnosti.

Šukať a chlastať a nič iné, vrátiac sa do čias, keď netrebalo iné. A netreba. Vlastne sa zdá, že som sa zamotal.

Je mi to ľúto, zomreli mi ideály.

Ostali len hmotné statky.

Čo stoja za nič.