rieper

Tvárí a ľudí na jedno použitie.

Tvárí a ľudí, ktorých nekatapultuješ, ktorí v tebe ostanú a zanechajú. Stopy? Hádam, hádam len drobnú zmienku a zápis v pamäti, či tabuli zákutí mozgu vytrubujúc do sveta správičku: „Tu som. Bol som tu. Žijem.“ Zatiaľ.

Zavri oči, svet sa točí a oni sa striedajú ako ony v mojej posteli. A ja zrazu cítim, ako starnem.

Jediný to filozofický (a jediný vôbec) poznatok zo školenia trávenom s opicou ako svet sediac obklopený šedivým betónom v miestnosti jednej ako druhej, mesta s prívlastkom nejaké. Kde parta soon to be katapultovaných úzkostlivo dbá na to, aby do mňa dostala tú trochu blbostí, ktoré ich naučili. Ktoré by zvládla aj tá opica privolaná vodkou a pivom.

A ako bolestne si to starnutie uvedomujem, keď vidím, ako sa dávne lásky a milenky usádzajú a narážajú si usadených tatkov s plešinkami a dobrými flekmi a kopcom núl za jednotkou na účte. Ako sa im guľatia brušká a sedia so mnou v bare pri minerálke a pomarančovom džúse.

Keď kedysi to boli shoty a vodka a nekonečné rozhovory o ničom. A predsa tak... plné. O toľko zaujímavejšie než dnešné: „Ahoj, ako sa máš.“

Že starnú oni. Ony. Starne svet a starnú ľudia okolo. Miznú mi kamsi do diaľky. A len ja ostávam stáť na mieste. Rovnaký ako kedysi. Možno pár vrások a rednúce vlasy, ale tam vnútri, kde na tom záleží... nezmenený. Rovnaký.

A napriek všetkému, takzvaným zmenám, manželom, manželkám, deťom, bytom, domom, autám, či dovolenkám... Nemenia sa. Len sa viac, či menej zžívajú s maskami a rolami, ktoré si vybrali stále ochotné a ochotní ich na chvíľu zahodiť... Napríklad pre noc so mnou. Pre pár drinkov a spomienok na to, akí to boli.

Ľudia sú stále tie isté kurvy.

Ktoré sa ráno pokojne oblečú a ochotne si navlečú tie svoje, len preto, aby si ich občas po nociach snímali a hrali sa na nevinných spytujúc tie kúsky osobnosti, ktoré môžu ešte stále hrdo nazývať svoje. Plačúc a pýtajúc sa prečo.

Neviem si vybrať. Masku, či rolu, neviem a nechcem, nenašiel som takú a nejakú, ktorá by sadla na moju tvár a moje telo. A tak... nestarnem.

A od bývalých známostí, dnes degenerovaných na tých pár trápnych slov radených do kategórie small talk tak pri tých občasných stretnutiach počúvam otrepané: „Vôbec si sa nezmenil.“ Možno nie hneď, ale po pár slovách a pár názoroch a pár drinkoch ak sú dotyční pripiť si na staré dobré časy. Alebo pár cigaretách, ak sa v spoločnosti alkohol nenosí, veď predsa len už nie sme deti.

Možno som mohol skúsiť iný nadpis. Genéza vyhnanca? Petra Pana, čo ostal dieťaťom vo svete dospelých. Aký to zvláštny osud. Nijak úžasný.

Radšej si však idem sadnúť na parapet. Zapáliť ďalšie dve. Snáď potom, na chvíľu zaspím.

Pozorovať mesiac je fajn. Nemení sa. Je ako ja.

Na tej ezoterike niečo bude.

A masky? Nuž, jednu predsa len mám. Je ňou úsmev.