Chĺpky na tele postupne vstávajú a vstávajú v rytme tak starom, že naň reagujú len ony, nechávajúc mozog a všetky tie skurvené vedomé podnety a reakcie ďaleko, ďaleko za sebou, prežívajúc synchronizovaný orgazmus. Jeden jediný obrovský vzdych, ktorý ich vráti do dôb, keď neboli len zasrané chcípácke kúsky nechcenej kože trčiace onemelo a osamelo z kože nahej, ale v mojich predstavách hustou srsťou divokého prazvieraťa. Povedzme, že si telo pamätá.
V ušiach hrá zrazu tá správna hudba a nezmyselná existencia zrazu vyserie trocha... patetické. Zmyslu. Nehodí sa do témy. Zmysel. Slovo na Z. Aké módne. Úsmev.
Zmysel je zatiaľ za oknom a čaká na ten správny moment, kedy orgazmus všetkých chĺpkov začne doznievať aby vlial do žíl trocha umenia a rozprúdil starý dobrý adrenalín, vpumpoval ho do tepien aby rozpustil ten prach a nánosy pičovín, ktoré ich upchávajú. Och, tá moja latina. Nánosy dní, ktoré si bol menej než zasraný pračlovek, ktorým sa teraz cítiš. Menej než zviera. Žijúc existenciu, ktorá sa ti hnusí. Akceptujúc ju. Menej ako sráč. Uberotrok. Homo SS.
Keď nie je o čo stáť. A svet je na sračky. A to, že padáš vieš už len podľa vetra, ktorý ti sviští v ušiach, lebo postávanie na kraji zapadlo nemilosrdným prachom času.
Si musíš spomenúť.
Že sú veci, veci väčšie než život. Veci, pred ktorými ten sráč klopí hlavu a vytráca sa do ústrania.
Veci, pre ktoré sa zježia chlpy na tele iným, keď začujú ozvenu hlasov, šepkajúcich do tmy tvoje meno.
Kto povedal to: „.. poľná tráva...“?
Sláva je večná. Hoc aj len tá v tvojom srdci.
Tá, ktorú si sám stvoríš.
Komentáre