rieper

Mal by som totiž písať o kreditných derivátoch. Neočakávam, že by tento výraz niečo hovoril extrémne veľkému počtu náhodných okoloidúcich, v skratke – sú to tie malé dobrôtky, pre ktoré majú finančníci po celom svete rite zovreté viac, než by boli ochotní vám v rozhovore tvárou v tvár priznať, znepokojuje ma však skutočnosť, že som v celej ekonomickej literatúre prítomnej v mojej knižnici odhalil použiteľných tak 25 strán, z toho 10 plných všeobecných kecov o tom, aké sú to úžasné nástroje na zbavenie sa rizika kreditného, teda toho, že vám niekto nesplatí pôžičku. Asi som vsadil na zlú literatúru.

Možno by niekto mohol namietnuť (a ja by som nenamietal), že som debil a nemám si nechávať všetko na poslednú chvíľu. Táto výčitka by mohla byť umocnená faktom, že namiesto písania užitočného sa tu neproduktívne zajebávam s niečím, čo by mohlo pôsobiť ako ekvivalent päste zdvihnutej k nebesám, či nezmyselného hulákania na tlupu ovcí v košiari a rozhodne ma to neprinesie bližšie k zajtrajšej uzávierke. A zasa by mal pravdu.

Pravdou však ostáva, že sa potrebujem posťažovať a asi by som potreboval objať, potľapkať po chrbte a potom chrstnúť do tváre surovú lož v štýle: „To bude dobré.“ Nie, ja viem, že v skutočnosti nebude, ale... Asi by som tomu potreboval na chvíľu veriť.

Že to nespeje do sračiek so mnou a že to nespeje do sračiek s celým svetom.

Príležitostný sex už nepomáha a alkohol len s ťažkosťami vyplní tu prázdnotu v mojom vnútri. Rozmýšľam, kedy príde zlom a prestane účinkovať úplne.

A tiež... Chcel by som vedieť, čo drží ľudí v chode.

Dúfam, že nie zotrvačnosť.

Lebo keď tak pozerám do zrkadla, nič iné mi nenapadá. A môj motor sa pomaly dotáča.