Nabudený 40 stranami značne irelevantných žvástov o vedeckých smeroch, ktoré mi budú užitočné asi rovnako ako nádor na mozgu, alebo rakovina varlat som svoje neproduktívne úvahy o prameňoch a nositeľoch moci rozvinul ad absurdum. Samozrejme z môjho pohľadu. Pretože som len malý, malý človek vo svete, ktorý sa zbláznil.
Alebo som sa zbláznil sám. Dnes totiž zas ničomu nerozumiem.
Nerozumiem, prečo keď chcem objednať nejakú posranú položku, musí v tejto jednej firme prejsť cez ďalších piatich ľudí, ktorí urobia presne to, že kód človeka predchádazjúceho nahradia kódom vlastným a ako to vzhľadom na náklady môže byť efektívne.
Nerozumiem, ako sa moja šéfka môže tváriť ako spasiteľka, keď ma po 3 dňoch nečinnosti s výrazom náboženského vytrženia, ktoré mohlo byť videné snáď len na tvári Mojžiša keď sa pred ním rozostupovalo more pošle ofotiť nejaké sračky a nechápať a byť sklamaná, keď ju s nacvičeným grifom pošlem do riti a neprejavím ani štipku nadšenia z novej pracovnej úlohy.
Nerozumiem, že všetky tie sračky musím písať sem len preto, aby som sa nezbláznil z faktu, že keď ich hovorím nahlas, nik si ich nevšíma, prípadne ich neberie vážne. Lebo podľa nich vidím veci príliš čierno.
Nechápem ako sa dajú veci vidieť príliš čierno. Ony predsa sú čierne. Preto, že nie sú biele. Nie sú ani šedé a nie sú ani emanáciou žiadnej inej z farieb, ktoré poznám.
Sú čierne a nezmenia sa len preto, že ich niekto nazve bielymi. Je to ako s istým cisárom a istými novými šatami.
Niekde predsa musí existovať aj objektívna veličina. Neverím, že by som bol otrokom subjektívna. Otrokom samého seba. Ostatných. Existuje.
Tak ako musí existovať zlo a dobro, konflikt ktorých poháňa svet ďalej. Nech si alibisti a skurvení uberpozéri vo svojom domnele šedom svete bez konfliktov vravia čo chcú.
Nerozumiem, prečo ma ešte neprepustili.
A nerozumiem ani sám sebe, že som ešte nedal výpoveď.
Musím byť blázon.
Inak to asi nejde.
Komentáre
Musim vymysliet nejaku novu pochvalu.