rieper

O tebe a o mne. Too easy. Pesnička mi hráva prozreteľnosťou každého rána plížiaceho sa prebúdzajúcim dňom do miest, kedy sa schováva slnko a ja som odkázaný sledovať imitáciu života očami plnými sĺz. Na druhej strane – tam, kde ich nevidíš.

 

Rozmýšľam. Asi priveľmi. A nosím takú krásne cudnú masku, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden faraón. Možno by nebolo odveci nemať pred očami stále ten tvoj zadok a úzke, takmer chlapčenské boky. A vôbec by nemuselo byť odveci – nepočuť. Ostať hluchý a slepý a najlepšie aj dementný so slinou pomaly kvapkajúcou z kútika úst neuvedomujúc si tú jemnú krutosť tvojej existencie, ktorou mi zabodávaš pod nehty ihly plné emócií, ktoré nazvem komunikácia.

 

I’m so sorry. Sebaľútosť je pekná kurva. Ďalšia z malostí, ktorých sa nedokážem zbaviť. Well, co naděláš. Chcel by som sa zdvihnúť vraziť ti. A jej. A potom bozkať a piť jemný pramienok krvi vytekajúci z pier tak príjemne sladkých.

 

Jedna ihla, jedna rana,

jeden prst a malá drama.

Poznať snáď len spoza múru

farebnú a sladkú dúhu.

 

Počúvať denne všetky tie sračky na tému kedy, kde a s kým a nepočuť tú jedinú. S tebou. Vo chvíľach ako táto sa hluchá slepota javí ako tak príjemné východisko. Uprostred temnej noci je predsa zrak tak veľmi zbytočný.

 

Mínať dych na prázdne slová,

za ktoré sa všetko schová

za viečkami obraz dámy,

prinášavej nočné drámy.

 

Oslavovať osudom domnelého kamaráta vlastný kokotizmus a dúfať v jediný náhodný letmý dotyk.

 

I také sú chvíle lásky,

Horieť tvárou mokrej krásky,

Nemajúc než prázdne slová,

Za ktoré sa dúha schová.

 

A že to mám pekne skurvene zle vymyslené.