rieper

Asi to bude tým, že som strašný frajer. Očividná lož. Som priemerný nímand. O to horšie, že svet je zjavne tak plný nímandov podpriemerných. Z ktorých chcem každý deň grcať.

 

Dokonca prišiel čas, kedy som od nezrelých úvah prešiel k veľmi zrelým činom a poblil som celé podnikové vécé. Len aby som po návrate do kancla zistil, že vyhodili sekretárku. Šéf už asi mesiac nebol „na služobke“ v niektorej z exotickejších krajín honosnejších podnikov a tak niekde potrebuje ušetriť náklady. Nápad, že by ich firma ušetrila efektívnejšie, keby ho za pár litrov nechala vykastrovať veterinárom, aby mu každý rok neotehotnela asistentka zatiaľ zjavne nikomu nenapadol. Okrem mňa samozrejme. Lenže ja som len obyčaný kokot od tabuliek, ktorého názor zaujíma zasa len jeho.

 

Taká názorová onania. Keď k nej pričleníme deriváty a hedžové fondy, máme z toho onaniu prudko intelektuálnu. A malé prekvapenia z toho, ako pekne sa dá kokotizmus popisovať aj intelektuálne. Asi ako keď sám mocný Veľký Korporátny Právnik pojebanému obchodnému referentíkovi, ktorý je vraj zatrpknutý a nekolegiálny, hodí na stôl zmluvy, kde sú okrem gramatických aj chyby činiace celú zmluvu neplatnou a vďaka ktorým sa mnou kvantifikované riziko ich neuhradenia dostáva z rovín pravdepodobnostnej matematiky a štatistických odchýlok do omnoho pokojnejších vôd určitosti. Pojebať.

 

A vôbec pojebať všetko a všetkých. Toto je spoveď. Samému sebe. Je toľko vecí, ktoré chcem nahlas vykričať celému svetu, ale načo? Koho to zaujíma? Načo sa kurva vôbec namáhať a robiť zo seba čuráka. Bodlo by aj nestresovať sa, veď to nik neocení. Žiaľ, nedá sa to. Nedá sa nezvierať päste nad všadeprítomnou fantastikou. Nad hlúposťou a ombedzenosťou, ktorá kradne všetky tie kúsky môjho ja, o ktoré ešte stojím. Kradne? Dobrovoľne jej ju dávam ako daň spoločnosti, ktorej som vraj členom. A pravdepodobne ním ostanem kým nás smrť nerozdelí. Svadba plná pochybných krás. Z rozumu.

 

Kde sú tí ľudia, čo mi pri čítaní hovorievali, že žijem v iluzórnych svetoch? Povedať len kurva. Kurva, kurva a kurva všetkému, nad čím mi ostáva stáť rozum. S tým a všetkým, múdrymi radami chytrákov zviazaných a prikovaných na domnelých bralách s pečeňami dávno zožranými. Hladný Etón sa chystá na oči. Asi sa premení na krkavca.

 

Všetci tí domnele normálni, ako tu môžete existovať? Môžu? Dokážeme? Obklopený tak všadeprítomným kokotizmom, že boh pred ním stráca tvár a môže pokojne odísť hanbiť sa do kúta. Falický to symbol úpadku ľudskej rasy.

 

Nemám žiaľ úst kričať dosť hlasne. A nechcem. Hádam len povedať, zmieniť sa slovkom. Veď nemám čo stratiť. A môžem získať trocha času pred hlinou na dlaniach a varlatách. Tvárou v tvár situácii dneška by som mal na uliciach vidieť uplakané oči a bezmocný hnev. Zaťaté päste a sinky pod očami. Vidím len odovzdanie a povzdychy. Táto doba nepotrebuje hrdinov. Paradox paradoxov, situácia, ktorá ich potrebuje ich stvorí, slepá bezprostrednosť blokov v nás ich zabíja. A tá krásna tajomnosť zvyškov životov, ktoré sa dajú cítiť sa kamsi vytráca. Sa vytratila. Železitá pachuť krvi na perách, ktorou mali voňať všetky rána je nahradená smogom a tmou, na oheň padol tieň, ktorý si niekto niekam vzal a my sme opäť ostali v tme. Prométeus sa nekoná.

 

Aj keď, možno som to len ja. Možno to bude mnou.

 

Asi preto bude tak žiadané. Pojebané hranie na city vo svete, ktorý ich dávno stratil. Hranie sa na lásku a vášeň, ktorá rozochveje dávno nepoužívané zakončenia nervov. Rozšíri chrípie a rozdúcha dobrovoľne uhasený ohník v plánoch odlúčených od fantázie všednosti. Plánoch, kde je dovolené viac, než len skloniť hlavu a odtiahnuť ďalej. Tam, kde úsmev znamená niečo viac, než len vycerenie zubov do oka kamery. Kde život neurčujú jednotky, nuly a pokora. A najsmutnejšie bude, že sme ho tam vyhnali dobrovoľne. Som ho tam.