rieper

Niekto, kto sa nevolal len zhlukom písmen mena, ktoré sám stvoril aby ochránil všetko mäkké a dobré vo vnútri po vzore raka pustovníka hľadajúc úkryt pred svetom. Ten niekto mal mená dve a okrem nich aj rodné číslo a vlastný názor a vláčil batoh plný komplexov a strachov a – lások. Citov a predstáv. O tom, ako to chodí. Malicherných a detských ideálov, ktoré ukrýval za maskou cynizmu veriac a dúfajúc, že svet, v ktorý verí sa niekde skrýva. Tiež za maskou na pár písmen.

 

Sedím a obzerám sa. Z ostrovčeka na most, ktorý k nemu viedol a teraz zalieva okolie teplom a svetlom. Červeným, prepožičiavajúc okoliu punc bordelu plného kuriev. Tak zvláštne podobenstvo. Most horí a na mňa padá zvláštny smútok. Kedysi snáď pre to, lebo sa končí a niet cesty späť. Dnes už len z toho, že táto unikátna panoráma plná hier svetiel a tieňa nachádza diváka len jediného.

 

Cesta späť nikdy nebola. A nebude.

 

A možno aj tí minulí neboli ničím viac než ilúziou, barličkou, ktorou som podopieral tú svoju v zúfalej snahe nevidieť. Nevidieť, že čas posedávania skončil a ja musím vykročiť k hmle, ktorá zakrýva výhľad za obzor neosvetlený ničím, stratený v hmle neistoty a rizika.

 

Opustiť svoj ostrov postavený z lží a pocitov, detských strachov a postpubertálnych vízií. Nechať planétku ničenú baobabmi napospas osudu a nájsť si nejakú inú. Alebo žiadnu nehľadať a plávať vesmírom.

 

Zabudnúť na hlúpe „záleží.“ Jeden prerod na druhý. Úsmev. Keď miznú úsmevy z tvárí psov ostatných. Robiť si starosti je hlúpe a hlúpe je starať sa o pocity iných.

 

Kráčam do hmly za zvukov sveta, ktorý sa rúca. Sveta zvaného môj vlastný.

 

José odchádza.

 

Aby urobil cestu niečomu novému.

 

Tak to chodí.

 

A spomienka na to, kým bol tlačí slzy do očí. Lebo už taký nikdy nebude.

 

Utrie ju. Big girls don’t cry. As don’t big boys.