rieper

Mozog má drobnú chybu, ktorá spočíva v tom, že sa nedá vypnúť a mňa tak tvár, ktorá ma máta cez deň straší aj v nočných snoch. Snáď by som mal a mohol byť šťastný, že som našiel niečo, po čom som tak veľmi túžil. Vždy som chcel milovať, prestať byť tak cynický a vystúpiť z brnenia, ktoré som tak urputne budoval celé tie roky a... a nič. Celé tie týždne lží samému sebe sa pretavujú do hry podobnej mánii, kedy sa striehnem čo i len jemným dotykom mysli dotknúť obrazu, ktorý ma tak týra.

Snáď som spravil chybu, len jednu či viac, no v konečnom dôsledku na tom nezáleží, lebo vo mne a v okolí sa tak či tak všetko rúca nad vetou, ktorú som mal možnosť si vypočuť a napísať. Neraz.

Po prechlastanom víkende, ktorý stál tak hriešne veľa a úplne zbytoćne, lebo som si opäť dokázal len to, že rany zacelí až čas tak stojím na prahu vlastného vedomia plného bordelu a zbytočností tak podobnému chaosu, ktorý vládne v priestoroch, ktoré obývam.

Jarné upratovanie ako záchranná brzda? Nepomáha. Alebo snáď len na chvíľu, keď tie drobné stereotypné úkony privádzajú myseľ do jemného tranzu, z ktorého nestraší. Dve hodiny za babyshambles na repeat solídneho okna omnoho lepšieho, než toho hruškového v piatok a borovičkového v sobotu.

Aspoň som zo seba nerobil solídneho idiota vteleného do blbých poznámok o hraní sa samej so sebou tvárou v tvár kamarátovmu „novému“ objavu. Príliš, príliš mladému na materstvo a veci s ním súvisiace.

Možno strácam rozum.

Pri košoch činžiaku sa milujú mačky a v nich sa váľa pár spomienok na človeka, akým som býval. A pár symbolov. Tie ja rád. Myšlienok na všetky, ktoré som miloval. A hádam ich na mňa. Darčekov na... Rozlúčku.

Posedávam na obrubníku a fajčím ďalšiu poslednú.

Je to, či nie je?

Budem to musieť vzdať.

Zabudnúť.

Nechcem byť kamarát.

Uspokojiť sa s cenou útechy.

A dúfať, že raz...

Dofajčím a pozerám na mačky, ktoré sú práve v tom momente, kedy by si kocúr mal zapáliť tiež.

Chvíľu mu závidím.

Má to zdanlivo jednoduchšie.

Je čierny a má zelené oči.

Ako môj starý Helgo.

Niektoré spomienky za to stoja. Za všetko to upratovanie.

A sprchy po tom, čo sa zúfalo vrhnete po zotmení po hlave do koša len aby ste vyhrabali oprýskaný peračník, skáčúc po hlave za spomienkou na jedno okno, jedno leto a jednu tú. Najkrajšiu.

Prvú.

Na hádzanie všetkého za hlavu zjavne eśte nie som pripravený.