„Netuším načo som sem liezol, ale tuším, že to nebude správne,“ šepká zosobnený Tarantino z pochybnej stránky priamo k mojim ušiam. „Šepoty, šepoty.“ A modrá obloha je zrazu šedá.
Opieram sa o bielu lady a vyťahujem ďalšiu – zhodou okolností rovnako bielu. Dnes to malo byť dobré. Tvrdí pravdepodobnosť.
I keď, začínam badať, že čierne bývajú biele tiež. A naopak. Ako sa to vezme. Hmm, nefajčiť. Vydržal som – koľko? 3 dni. Výkon... Vlastne som prestať nechcel. Len... Otestovať sa. Či to dokážem. Nakoniec, človek potrebuje výzvu. E pluribus unum. Dolár. Z mnohého jedno je. A z malých vecí veľké. Ako dnes. Najprv zošedlo modré nebo a ja sa ocitám pred gargantuovskou stavbou, ktorú stvorili mravce ľudí zo šedého prachu.
Šedá. Deformovaný plod smilstva čiernej a bielej. Žiadne jasné. Víta ma hmla a otázniky. Aké dramatické. Môže to byť aj svetlo neónov. Uniformita. Regály. Utrápené ksichty predavačiek. Kurva, ako veľmi sa mi vybaví tá brigádu sediac za pokladňou tohto hltača duší zvaného tak moderne „–market“.
„Strácam kontrolu, presne tak, som všade...“
Oči sa rozostria a nahliadnu za závoj času.
„Prepáčte, pane, na informáciách vám tie peniaze za to jedno mlieko navyše vrátia. Nechcel som vám ho nablokovať 2x.“
„Ja nikam nepôjdem! Odblokujte mi to!“
„Nemôžem, musíte ísť na informácie.“
„Na tie informácie pôjdeš TY!“
„Ja tu musím ostať.“
„Zavolaj mi riaditeľa. Takáto drzosť. Budem tu stáť, kým na tie informácie nepôjdeš“
„Kľudne ty čurák, za 50 korún na hodinu sa veľmi nerozkmitám. Uvidíme, kto zhnije skôr.“
Chlapík zbelie a odíde.
Cŕŕŕn, cŕŕŕn.
„Ako sa to do riti správaš k zákazníkom?“
„Vyberane“
A tak skončil príbeh riepera – chlapíka za pokladňou. Dosť šťastného na to, aby sa mohol namiesto zajebávania sa za pokladňou zajebávať v šedivom kancli niekde na kopci. Spomínať by sa malo častejšie.
Ľudia majú takú férovú vlastnosť. Tvoriť si démonov sami. Akoby život nebol dosť zaujímavý aj bez nich. Pričom to zaujímavé môže hraničiť od napiču po úžasné. Vraj závisí od uhla pohľadu. Tvrdia múdri. Rád by som poznal uhol pohľadu, z ktorého sa život pokladníka niektorého z „-marketov“ môže javiť úžasný. Nechal by som si ho patentovať a zarobil majlant na jeho predaji ako substitútu hocakého prostriedku proti depresiám.
„Klauni naľavo, žolíci napravo a ja som ostal medzi nimi len s tebou“
Stále stojím na parkovisku. Pozerám, naokolo mám najhoršie auto. Všetci tí ťažkopracujúci manažéri na veľkých SUVkách sa zjavne rozhodli vyraziť na nákupy práve teraz. A zjavne ich je väčšina invalidov. Selfmademani. Pozerajúc na vozový park v okolí ma chytajú férové pocity menejcennosti a neschopnosti. Popri vyčerpávajúcej vysokokvalifikovanej práci si nájsť čas aj na motanie sa po výpredajoch. Parkovisko je ich plné. Ešteže je závisť smrteľný hriech.
Povzdych. Žiadna pesnička. Len konštatovanie skutočnosti. Asi je na čase prestať sa obzerať a skočiť si po ten ovčí syr. Chladnička po sviatkoch strávených mimo domova zíva prázdnotou a na mňa padá zvláštna trpkosť.
Pohliadať na regále plné vecí, ktoré niekam zmiznú. Skoro ako kúzlom. Kam?
Stráň, stráň sa, uvažovať nad tým. Chuť kúpiť všetko to nechcené. Zbytočné veci. K zbytočným.
A predstava. Izieb plných zhnitých banánov z Panamy.
Lákavá.
Ďalšia z pascí na ľudskosť. Ktorá dáva a berie.
Tak kam?
Komentáre
čítam
z dlhej chvili