Sú filmy a filmy. Vypadnúť z posraného openspaceu po dvanástich hodinách hákovania vytvárajúc shareholder value pre pár čurákov, ktorý svoje shares ešte nestihli predať v nevyslovenom prísľube skorého konca, ktorý všetci tušia, len naň nik nechce myslieť. Hypotekárna kríza kdesi ďaleko za morom by mohla byť celkom fajn (a to najmä kvôli tomu „za morom“) nebyť pojmov ako globalizácia, interdependencia, či herding. A možno ak by si nevybrala za moment svojho prepuknutia domnele sľubný začiatok mojej kariéry. Nu což, stávajú sa aj iné, horšie veci.
Napríklad umierať od hladu pred haciendou bieleho massa, zatiaľčo za jej trojmetrovými múrmi hrá salsa a hnijú zvyšky z niečoho, čo sa módne nazýva brunch.
Alebo vyhrať druhú cenu v závane hnedých vlasov, ktoré zazrieš len letmo po východe z kinosály absolvujúc dvojhodinové pičovanie jedného z tých pár ľudí, na ktorých ti ešte záleží len preto, že mu nejaká ďalšia štetka odmietla poriadne vydúchať. Zabúdam, jeden z pár ľudí vlastní byt v centre a je tak zúfalo sám, lebo stále verí na Tú Pravú. Asi ma priťahujú naivní idioti. Možno by stačilo ofotiť podkrovie. Alebo usporiadať nejakú súťaž ako od Gabiky.
Začuť pojebané: „Jéj, to je náhoda.“
Zasa v tom lietať, pozerať na chlapíka po jej boku a pýtať sa sám seba, čo všetko má. Čo nemáš ty.
Úsmev číslo tri. „Náhoda.“
„To je K. a toto, to je môj skvelý kamarát. Rieper.“
„Čau.“
„Ripy a ako sa volá tvoj kamarát?“
„Ja nemám kamarátov. Toto je moja kurva. Občas ma vezme do kina a na večeru a ja ho za to potom pretiahnem a počúvam jeho drísty.“
„Čo?“
„Čau.“
Asi prestanem chodiť do kina.
Je ich príliš málo.
Komentáre
dobreeee,