rieper

Alebo. Je chybou hovoriť, že nik iný. Zaujímajú ma všetci. Ale nie ty. On. Ona. Len oni. Ľudia ako ekvivalent nejakých bezbranných detí. Prečo je tak ťažké, opýtať sa: „Ako sa má?“ Tak naozaj úprimne. Ako by mi na tom záležalo. Za múrom ega a sebavedomia sa skrýva veľká neistá hruda. Nenadarmo. Prorok rak. Na tých posraných guliach plynov kdesi ďaleko, ktorý majú ovplyvniť môj osud len na základe jednoduchého momentu môjho narodenia mám byť poznačený na celý život. Nevšímavosťou. Je to najhoršie prekliatie. Zdanlivo niekam patriť, baviť sa, rozprávať sa, predstierať dokonca pocity. A pritom byť tieňom. Zmiznúť bez slova a zanechať dojem. Ako kocka ľadu.

 

Kocka ľadu sedela na púšti v nejakom posranom pajzli. V saku a kravate a liala do seba jednu whiskey za druhou. Kocka ľadu má depresie z toho, že sa topí. Že nevie nájsť inú kocku. Pre tieň sú tiene všetko. Všetci. Nevidí poza dimenzie. Nazýva to prekliatím všedného dňa a pritom je to kliatba jeho vlatná. Tváre bez mien skrývajú nádherné krikľavé príbehy, ktoré by ako parazit tak veľmi rád nasal. Vysal. Ale nie je v tom ani kúsok lásky. Je to potreba. Chtíč. Vzrušenie. Využiť a zahodiť. Perfektný predátor nakazený svedomím. Vadou charakteru.

 

A tak si „človek“ sedí a čaká. Na ďalších. Vraj mladých mužov. A potom sedí a počúva. Vysáva príbehy plné svetla a farieb. Tak potrebné pre to prázdno, ktoré môźe ponúknuť on.

 

Príbehy sú piča. Plné tokania a sračiek, ktoré majú stavať ďalšie múry. Sedíme tam ako tlupa tetrovov na výlete. Uprostred ruje. Alebo čo to tetrovy uznávajú počas chvíľ, kedy to na nich príde. Vlastne som takú tetroviu ruju nikdy nevidel. Ani neviem, aké drbnuté zvyuky také nadržaný tetrov môže imitovať. Viem, že tancujú. A tak tetrovíme. Tokáme? Ja mám toľko a toľko a robím toľko lebo sme každý tak veľmi nenahraditeľný, že tí kokoti vydávajúci sa za brokerov NYSE musia, keď opúšťame naše skvele platené miesta pozerať ako ako čuráci, prečo padajú akcie firiem, ktoré nás zamestnávajú. Každý tak veľmi nadávajúci a pritom vypínajúci pod sakom svoju drobnú hruď. Prúca sa plnia horúcim vzduchom a gombíky viest sa napínajú. „Tá práca je napiču, nemám chvíĺu pre seba“ („Ja som ten najdôležitejší“)  „Furt tam musím sedieť do 9tej jak čurák“ („Pozrite sa na mňa, ako veľmi som nenahradeteľný!“) Etc. Nasrať na takú spoločnosť. Kocka ľadu sa odchádza topiť inam. Vyťahuje cigaretu a postáva na zastávke (Veľkí manažéri sú predsa uvedomelí a nenenachajú riadiť Jacka alebo Johna). Fajčí.

 

Skurvené masky. Koho zaujíma dôležitosť. Celé mraky konverzácií slúžiace na dodanie farieb vyblednutým perám. Nasrať na perá. A na ruju. Celú jeseň. Keby aspoň farbili sexom. Práca je piča. Sex tiež, ale je to aspoň zaujímavejšie a k whiskey sa hodí. Lenže pre ľudí, ktorí majú v živote veľké nič sa stáva všetkým.

 

Aké odporné. Plniť sa horúcim vzduchom a všetky tie dôležité orgány ako srdce, žalúdok, pečeň, črevá. Nič, horúci vzduch. A kreditky. Uspokojenie z ničoho. Život na dlh. Žiaden život. Len existencia.

 

Do úmoru. Z ľadu je voda a ja sedím zlomený na lavičke a pozerám na hviezdy. Rozmýšľam kam až do riti som to dopracoval. Malá kancelária, malý byt, malý život, malé auto, malý vták, malý plat. Malý, malý a malý. Tak veľmi nezlúćiteľný s domnelou veľkosťou v srdci. Podmienenou? Vymyslenou? Koho to zaujíma, klamem len sám seba.

 

Teraz by sa rátalo napísať, ako veľmi mi je ľúto, že ma nik nemá rád. Že som tak veľmi sklamaný životom, ktorého som sa kdesi dobrovoľne vzdal. Tak veľmi. Lenže to tak nieje. Nezaujíma ma to. Celá táto spoveď je jedna veľká póza. Je mi to ukradnuté. Čo si myslí on a ona. Nik a nič sa ma nedotýka, lebo to nedovolím. Som ničím. Ani vodou z topiaceho sa ľadu. Len púhym tieňom. Ani nie živej bytosti. Neživej. Nemŕtvej. Hranicou medzi niečím a ničím. Hranicou s posranou dušou vo vezení.

 

Posranou hranicou, ktorá je tak trápna, že sa ani nevie nervovo zrútiť z problémov. Spraviť niečo bláznivé. Skočiť z okna, sfetovať sa úplne doblba. Ožrať sa ako prasa. Pretiahnuť nejakú kurvu. Skrátka nechať sa chvíľu spustiť. Vypnúť. Odhodiť vedomie niekam za seba. Úplne. Až ostanú len vnútornosti a horúci vzduch vyprchá. Chladná smrť okolo však nepustí a tak sú všetky problémy a ilúzie okolo hotové. Neostali už ani tie posrané problémy. Hora sračiek sa niekam stratila a rieper na to potreboval len deň. Nič viac. Smutné. Neostala mu uź ani tá sebaľútosť. Nad tým, že ho nikto nemá rád.

 

Najsmutnejšie na tom, že niekto ma zjavne rád má. A ja by som tak veľmi chcel milovať ju. Chytiť sa lana a vytiahnuť sa z nebytia niekam na svetlo. Slnka, ktoré mi ráno vždy na pol hodinku nakukne do okien. Požičať si na chvíľu život a pocity. A potom na dlhšiu a dlhšiu. A zrazu ho mať. Len tak. Puf. Ako keď sa objaví dúha.