rieper

"Ďakujem"

"Nie naozaj"

"Aha"

"Zmeň sa"

"Tak to kurva ani náhodou"

A zapáliš si. Podarí sa ti vyfúknuť nádherné srdce, ktoré uchytí vietor a rozpráši po okolí. Svet má tvoj zmysel pre humor. Také krásne, krásne chvíle. Zrazu je pred tebou stĺp a musíš si vybrať. Symbolika ako slon.

Je smutné byť kamarátom? Možno je smutné byť. Kamarátom... Ušatým kamarátom. Otrokom hlasu a ramenom. Spartakom bez meča. Možno to zapadá do masochistického rámca týrania vlastného ja. Impotentom.

Uvažuješ. Asi prišiel čas pohľadať zbytky celku. Pohľadať sa. Seba. Aspoň kúsky. A hlavne nájsť gule. Nasrať na klub impotentných a zobrať si svet. A všetko v ňom. Asi naozaj prišiel čas zmeniť sa. Aspoň trochu. Aspoň pomaly. Aspoň jeden krok. Svätý grál - testis.

A tak mal raz šarmantný hlas pravdu. Unlike s chlapmi. Pán Pál pravý sa na obzore nezjavuje. Zlatovlasý Vratko však už slzy neosuší. Ramená došli. Aj keď, pravdu... Povedzme, že skoro. Nemôžeš zmeniť, čo si stratil. Hlas zamotaný do nevedomých lží. Smutný a úbohý, bez svojho Vratka. Rieper však vraví, že si nájde iného. Má šarm a fantastické pery. A vôkol sa pohybuje tak veľa uší.

Zdvíhaš hlavu. Nighty night, kitties, the bad man is here. A zrazu to príde. Taký ten snový moment, kedy vieš, čo máš povedať a urobiť. Konečne okolo seba netápaš a slová idú na jazyk samé. Napriek tomu, že si to budeš vyčítať. Nasrať na výčitky. Aj tak vždy povieš to nesprávne, terabity bývalých konverzácií blúdia tvojou hlavou a sú zas a znova analyzované, tak zbytočne. Nič s tým neurobíš, to nikto...

"Vieš čo?"

"Čo?"

"Pojeb si"

"ČO?!"

"Vieš hlas, proste si pojeb. A maj sa. Povedzme, že dobre."

Odchádzaš a dáš si naliať niećo ako Anejo. Niekde inde. A potom ďalšie, veď je dosť dobré pre Belphegora. Ešte stále nie si horší ako démon. Za rohom sa objavuje výčitka. Má na sebe priliehavé mini a náruč plnú vtákov. Letákov. Dá ti jeden. Striptíz, Big Apple, zľava. Vyzeráš tak zúfalo? Volá ťa ďalšie a ďalšie. Namodralý dym ti stúpa z úst a stolička začína byť pritvrdá. Tá malá štetka prichádza znova a tentoraz sú to letáky tri. Arogantný úsmev a výzva osudu. Myslíš to vážne?

"Hej, kurvička!"

"ČO?"

Áách, seems so. Že dnes "čo" začína byť výrazom tak veľmi frekventovaným.

"Vyzerám kurva tak zúfalo, že mi stále pcháš tie hnusné letáky?"

"Debil!"

Odchádza sprevádzaná zápachom feromónov a nejakej príjemnej voňavky. Zúfalec a hosteska. Zdá sa mi kombinácia tak príjemná.

A naň padá neviditeľno. Toľko krokov, domov skokov. Trocha citov, voľných mýtov. Stráca ženy, presvedčený, že sa vrátia chvíle státia.

Zahalený závojom noci odchádza v taxíkom. Ak naň serie svet, serie naň. Nebude horší.

Prvá skúška ráno. Pol dňa otvorený poklopec a toľko ľudí tak milých a tak asertívnych. Tak konverzujúcich a príjemných. Aké ľahké je podľahnúť ilúzii, že pre niekoho niečo znamenáte. Niečo viac, než prostriedok naplnenia jeho potrieb. A život? Cudzí sotva viac, než horúci vzduch.

Rašejúca paranoja. Vytríbený cynizmus a dojímavá hluchota. Adieu mon ami a posledný letmý bozk predstavám. Zhasínam a nechávam vojsť temnotu. Nech si dievča tiež trocha užije. Hľadania mám práve dosť.