Áno, zdá sa, že dnes sa celý deň usmievam... A keď pozerám do zrkadla na ten povýšený a spokojný výraz, ktorý sa rozlieva po bledej tvári plnej letných štieblikov (tvrdý preklad) zisťujem, prečo sa na mňa ľudia na ulici po ceste z obeda pozerali tak nevraživo. Zjavne dokážem byť aj pekne samoľúby kokot. Aký to deň! Aké to zistenie! Heja hou (užívam si každý z tých výkričníkov, sú tu pre všetky tie špeciálne príležitosti) Priznávam, dočítal som grotesku.
Škoda, že som tu za kokota. Fakt škoda. Asi ani nie pre mňa, svoj kokotizmus nesiem hrdo, ako štít – skôr pre potrebných, nepotrebných mojich rád. Ja viem, kto už potrebuje mudrákov. Napriek tomu by som bol určite enormne kompetentný. Som si istejší ako veľmi istý.
Mimochodom, mával som spolužiaka s mena Mudrák. 150 kilového čuráka, ktorý miloval vyvršovať sa na malom blonďáčikovi s tvárou plnou pieh. Doteraz si nespomínam, ako som mu zrazu sedel na hrudi a chalan modral nedostatkom kyslíka. Svoje rúčky okolo jeho hrdla. „Vždy sú to tí tichí.“ Hádam som mu poradil dobre. A možno už nikdy potom nebol Mudrákom. Každopádne skončilo obdobie šikany a ja som mal až navždy pokoj. To bola stredná a základná. Imitácia Emerického supermaxu. A zároveň škola vnútrodruhovej interakcie. Paráda.
Ale, chcel som o kompromisoch.
Zisťujem, že ich v poslednej dobe robím čím ďalej tým viac. Pomáhajú mi... žiť. Existovať. Sedieť v nudnej práci s nudnými ľuďmi, žiť s tými, ktorých jediný účel je – z času na čas ma pobaviť svojimi problémami aby som sa cítil o štipku lepšie. Samozrejme za predpokladu, že mi ostáva dosť kapacít na ich počúvanie a prípadné pochopenie.
Ráno sa zdvihnúť a ísť kam nechceš aby ostalo na chlast a cigarety. A dokonca sa podradne snažiť a lísať ľuďom, ktorými v skryte duše pohŕdaš s vidinou ďalšieho tetovania, ktoré treba drsne zaplatiť. Obedy a večere a posedenia s priateľmi a sem tam nejaký ten koncert a benzín a poistky a nájomné a internet a elektrina a všetky tie veci, ktoré sprostredkúvajú pocit domnelej nezávislosti.
Hrýzť si do jazyka, keď chceš kričať a zatínať prsty do dlaní, ktoré by sa chceli zmeniť na päste a trocha sa potočiť okolo hňupov, aj keď si si sľúbil, že so závislosťou má byť koniec. A pripravovať sa na ďalšiu závislosť od inštitúcií finančneho trhu, ktoré by mali byť ďalším z gestorov tvojho vraj „slobodného života“.
Zabúdať maľovať a písať a padať od únavy nemajúc chuť počúvať milovaných klasikov a celé dni nepočuť slová, ktoré by za niečo stáli.
Byť nešťastným? Nie, na to neostáva čas, faktom však ostáva, že v pláne takto vykreslenom neostáva ani zlomok drobného pre nešťastie. Len pre neprítomnosť akýchkoľvek pocitov.
A jediným domnelým vykupiteľom sa má stať láska, kurva. Koľkokrát som to čítal na nete? Hľadám, hľadám, hľadám... Počul. Videl.
Nu, je čas stať sa na chvíľu opäť emeritným supermanom a všetkým sa vysmiať. Tých pár sračiek, čo tu riešim dnes a stále, na ktorých záleží tak málo. Veď za obzorom je neohrozený vykupiteľ pripravený prísť a osušiť všetky slzy.
A kráčať ruka v ruke s niekým, či niečím, čo náhodou v správny čas pocítilo potrebu rovnakú. Kompromis lásky, ktorý sa výdáva za pravú.
A tak sa dnes preto môžem smiať, keď za kompromisy, ktoré robím zaplatil niekto iný. Lebo dnes som mal šťastie a bol som šťastný. Otázne je, dokedy to vydrží. Hrdiel, zubov a pier je zatiaľ dosť.
Kompromis nakoniec nemusí byť zlý, len... sa nesmie vydávať za to pravé.
Heja hou.
Komentáre
s