Sedím za svojím erárnym notebookom a rozmýšľam, čo s načatým dňom. Zdvorilostné frázy boli vymenené a zdá sa, že slečinky dnes už chuť na ďalšiu konverzáciu nechytí. Minimálne so mnou. Aj keď, včera sa im neľúbilo moje tričko a dávali to patrične najavo. Vraj som ubernegativista. Neviem, čo majú proti Death Cultu.
V zásade ma z nudy môžu vytrhnúť snáď len tie drobné príkoria, ktoré by som mohol spôsobiť okoliu. Teda, nie, že by ma tešilo byť zlomyseľný, ale človek sa tým nezáživným ničnerobením nejak preniesť musí a celý deň čítať nevydržím. Sám so sebou nevydržím. Asi mi je to ľúto.
Vypeckoval som aspoň Too Drunk to Fuck od Nouvelle Vague a ponoril sa do spomienok na včerajšok.
Včera som totiž počul slová, po ktorých som túžil... No, túžil. Dlhé a nezmyselné noci prehadzovania sa v posteli, potenia, opíjania po baroch a treniek stvrdnutých myšlienkami na ňu. Prostú, holú vetu: „Milujem ťa.“
Prečo to sem vlastne písať. Som ako obohratá platňa. But, Nemci z Germanistánu majú veľmi príjemné príslovie: „Geteiltes Leid ist halbes Leid.“
A tak v zmysle týchto slov túžim po tom, aby jej niekto povedal.
Vybavil to za mňa.
Že mi je ľúto, ale už nemôžem odvetiť to isté.
Jedna holá veta a jedna stratená... príležitosť?
Komentáre
...
Riepre
lebo
Toz