Vraj „Pre frajerku.“ Obchodníci sú ale skvelí, na zaryté: „Choď do piči“ drmolené cez zovreté zuby reagujú úsmevom a bližším primknutím. Bez náznakov akýchkoľvek rasových predsudkov si kontrolujem peňaženku a pridám do kroku.
„Dobré pánko, nekúpiš? No tak mladý. Pre frajerku.“
„Prosímťa, choď do piči. Nemám.“
„Tak mamu, tetu, babku, známu…“
„Nemám.“
„Tak pre seba, mám aj pánske!“ Vytasí sa s tromfom v hodine dvanástej.
„Nechcem, radšej smrdím potom a močom.“
S pohrdlivým úsmevom zmizne kamsi do riti otravovať ostatných zúfalcov.
Môcť tak povedať toto aj jeho proťajšku v saku od Armaniho. Celé dni netúžim po inom, opakujúc si to milé „každý musí umrieť,“ v nemom úžase sledujúc túto postavu, ktorá je v stave jednou rukou podpísať šetriace opatrenia, ktoré firme majú zachrániť trápnych 400miliónov (a ktoré budú stáť pár stoviek ľudí ich joby, ktoré síce aj tak nenávidia, avšak ich nutne potrebujú na to, aby sa mohli bankám skladať na dividendy pre akcionárov, prostredníctvom hypoték nabratých v zúfalej snahe osamostatniť sa bez ohľadu na následky) a druhou s výrazom zadosťučinenia prijíma kvartálne odmeny vo výške ich tretiny.
V mysli rezonuje veta: „to nie je fér,“ a na perách hrá úsmev: „Spravodlivosti niet.“
Závisť je vraj smrteľný hriech a ja si tak veľmi želám konečne umrieť.
Hlasov je tak veľa.
„Čo s tým urobíš?“
„Čo s tým môžem urobiť?“
Som len pes.
Komentáre