rieper

Cítim sa tak zvláštne. Prázdny. Veľmi. A smutné je, že mi to neprekáža. Byť prázdny je fajn. Zlosť a radosť, hnev, či pýcha, všetky tie pičoviny sú už mimo mňa.

Nie, nie smutné. Prosto... Prosto len občas príde čas, keď mám chuť rozhovoriť sa o nekonečnej prázdnote, z ktorej hľadia len moje oči. Blýskajúc a dúfajúc. Nádej neumiera. Asi bude nemŕtva.  Niečo ako zombie.

Bytie sa upína na slovíčko „snáď“.

Zrkadlo a na ňom prášok. Trocha kryštálikov, ktoré by ma snáď mohli preniesť cez ten dlhý temný zvyšok dňa, než padnem do postele, len aby som mohol opäť začať dúfať a veriť.

A stretávať. Stretávať masky podobné tej mojej. Porcelánové tváre, spoza ktorých presakuje hnilobný pach postupujúcej „civilizácie.“ Dedičnej choroby, s ktorou sa rodíme. A stretávam ich stále viac.

Ľudí, čo viac kupujú. Viac chlastajú. Viac fetujú. Viac šukajú. V márnej snahe urvať si trochu šťastia. Predstierajúc, že ich to baví. Skrývajúc sa pred otázkou: „Načo.“

Byť prázdny je fajn. Nič nebolí. Nič neteší. Vlastne... bolí. Spomienka na časy, keď tomu bolo inak.

A tešiť sa. Z občasných zábleskov inšpirácie. Zábleskov a bleskov a krátkych momentov potľapkávania samého seba po pleci.

Ďalej. Že to je ako kondóm. Silikónová blana na penise. Len sa to deje tak naozaj. Čo nás bráni pred nebezpečenstvami. Ale berie budúcnosť. A chuť.