rieper

Bežné veci.

 

Stojím na planine a gps ukazuje výšku 2104 metrov. Vrchol je o 400 metrov vyššie. Horská lúka, plná kvetov a zistenie, že som namiesto cigariet mal zobrať niečo proti alergii. Prídem si na smiech. Štít ostal nepokorený kvôli vôni. Žltých a fialových.

 

Stojím pred dierou v zemi a dole zurčí horský potok. Skočím, či neskočím. Bude to stáť za to? Stojí to za to? Skáčem a padám a pred očami mi prelietajú šedivé kamene vlhkých stien. Žiaden život. Ten je to, čo bolo predtým. Obalí ma ľadová tekutina a z úst vytlačí posledné zbytky vzduchu. Zachytáva ma prúd a ja bojujem o nádych. Prečo? Lebo sa cítim živý. Každá zo sekúnd pádu bola tisíc ráz intenzívnejšia než celý posledný rok. Posledné roky. Adrenalín vniká do žíl a núti stuhnuté svaly k pohybu. Odrážam sa od dna. Nádych. Prežil som. Úsmev.

 

Stojím pred zrázom a predstavujem si, ako sa zelenkavá rieka pohráva s neopatrným lúčnym koníkom. Je tak malý. Ľudia v raftoch sú tak malí. Ako lúčny koník na mojej dlani. Ten, ktorého som hodil pred chvíľou do rieky. Skočím, či neskočím? Dilema.

Démon strachu zatína svoje pazúry hlboko do môjho srdca. Výšok som sa vždy bál. Lenže. Proti strachu treba bojovať. Nesmiem sa báť. Strach zabíja myslenie. Strach je malá smrť, ktorá prináša úplné zničenie. Postavím sa mu. Dovolím mu prejsť cezo mňa a okolo mňa. A keď prejde, pozriem sa tam, kam šiel. Tam, kam strach odíde, neostane nič. Ostanem len ja. Usmejem sa. Tá litánia proti strachu je pekná pičovina. Načo myslieť? Jeden pád. A potom? Uvidíme.

 

Letím, a konečne som tak prázdny. Tak ako som vždy chcel. Bez malých a drobných bolestí a jaziev z minulosti. A jediné na čom záleží, je zelenkavá machuľa približujúca sa úžasne rýchlo.

 

Prvý dotyk, jemný ako bozk cudnej panny. Nasledovaný ranou mezdi oči, keď zistí, že nemám vôbec čestné úmysly. Strháva mi z tela prilbu a vestu a núka svoju náruč. Rusalka, čo kričí ostaň a ostaň, s perami, ktoré chutia ako tá najlepšia ambrózia. Genéza mýtov. Bytostí opradených legendami.

 

Pomačkaný a poudieraný sa hrabem na breh.

 

Život... Bolí. Občas tak veľmi až strácam reč.

 

Stačí však pár zážitkov ako posledné a jeden vidí, že až odíde strach a  na konci sa hoc doráňaný a zničený vynorí len sám so sebou vie, že vyhral. Na chvíľu.

 

A tak dnes, sediac v opustenom kancli zmáhaný otravnou všednosťou a zúfalou zbytočnosťou podobného trávenia času, mu môžem venovať len trpký úsmev.

Dnes viem, že som väčší a lepší, než som býval. A že na hlúpostiach naozaj nezáleží. A že tento blog je o tom, aby som si to pamätal.

 

Až navždy.