rieper

Snáď keby – keby sa ona nechala oklamať tak ľahko. Ako výdych vzdialený od vzdychu hádam len jedno písmeno.

 

Hádať. Hádať? Hádam. Stále. Hádam a verím a nemýlim sa. Som vedmák a kúzelník a viem všetky tie drobné a neužitočné informácie, ktoré robia život nezaujímavým. Kde žijú múdre papagáje. Aké rozpätie krídel majú lastovičky. Dnes som sa dokonca dozvedel, že sér Galahad bol žid a ako taký mal jediný morálne právo nájsť svätý grál.

 

Svätý grál. Kristova krv a Kristov spermat, ktorého plná mala byť nejaká domnelá štetka, ktorá sa možno jedného dňa ukáže byť sväticou. V podstate – žiaden rozdiel. Svätá kurva. Svätá – svätá. Nasrať na náboženstvo.

 

A v mojej neskonalej múdrosti mi tak veľa vecí uniká.

 

Celý čas sa ženiem za vecami, o ktorých si myslím, že ma učinia šťastným. A nerobia. Prvý bozk. Prvý sex. Prvé auto. Prvá kopa prachov, ktoré som rozbil za pár dní. Prvé, prvé, prvé. Prvá lož. A ďalšia. Ďalšia.

 

Až si Lerouxov Erik nasadil masku, ktorá nemá svaly aby sa mohla mračiť nemá však ani sval pre úsmev. Nemá... nič. Je len maskou, neosobnou a strnulou. Ako každá iná, ktorá má chrániť tvár tak zraniteľnú pod ňou. Ako ten frajerský čierny kostým pre spidermana. Niečo dáva a berie všetko.

 

Všetky tie lži, ktoré som počul. Lži? Možno pravda, vyrečenú v momente, ktorý z nej robí lož bez príčiny. A následku. Keď sa z ľudí stal jed a masaker, prestávajú byť. Existujú.

 

A potom som si zvykol. Byť klamaný a držať ústa. Maska hlúpeho a poslušného. Takmer dokonalá. Očarená neviditeľnosťou.

 

Aké je to smutné. Poznať pravdu a dúfať v to, že sa mýlim. A nemýliť sa. V maskách. V ľuďoch. V kostýmoch.

 

Kto však už je vševedúci?

 

Smutnejšie – vedieť, že sa mýlim a nevedieť kedy. Lebo zobliecť ten čierny kostým je skurvene ťažké.