rieper

A tak končí. Ďalšia etapa existencie s názvom život. Tri roky strávené v pojebanej diere, kde na krk dýcha pretvárka a možno niečo viac. Povedzme, že nevyužité príležitostí. Plné kundičiek, ktoré som nepretiahol, lebo... Lebo. Nie som frajer, len jeho úbohá imitácia. Bez gúl Tonyho Montanu.

 

Možno to mohlo vyzerať inak. Za úbohou imitáciou bude pár ľuďom asi stále smutno. Pár ženám, veriac, že ich, že náš život mohol vyzerať inak. Imperatív niečoho ako spolu.

 

Predstavujem si to. Odchod tak bude ľahší, dúfajúc v ilúziu, že budem chýbať. Že budem. Že tie roky neboli zbytočné, lebo si na mňa spomenie. Pekne kokotská túžba.  

 

Niceméně pomáha prežiť posledné minúty života starého. Než mi osud dá príležitosť byť niekým iným.

 

Plný strachu, že to bude len ďalšia z nevyužitých príležitostí. Stať sa niekým iným. Strach, že ostanem opäť sám v klietke z komplexov a hlúpych ideý. Posraných ilúzií, lebo na realitu nemám gule.

 

Príliš malý spraviť krok do priepasti odhadzujúc život za hlavu veriac si. Veriac, že osud má v talóne iné karty, ktoré rozdá po dopade. Aby mohla začať ďalšia runda, tá stará musí skončiť a končí sa game over, nie patom. Nehrávam šachy.

 

Strach veriť, že to môže byť lepšie.

 

Lebo nebyť je stále pohodlnejšie než byť. Dolámaný, ustatý, zničený a boľavý, ale ... živý.

 

Boj so mnou je ten najťažší. Aby som vyhral, musím prehrať.

 

Ako na to?

 

Na stene visí maska.

 

Zvesím ju a nasadím. Možno, možno táto bude správna.

 

Nebyť má byť pohodlnejšie?

 

Tak prečo, prečo som tak či tak dolámaný, ustatý, zničený, boľavý, ale... živý, živý niesom.