rieper

„Nikdy by som si nedovolil ťa otravovať, nikdy som nesľuboval, nikdy ťa nesledoval, nikdy ťa neotravoval, nikdy viac nič nepoviem a až navždy odleziem“ Koniec citátu.

Pozerám do tváre toho ospalého, odporného, nenávideného, sychravého a tmavého počasia. Poodhalím zuby a kvitujem, že je dostatočne hnusné na to, aby parazóly okolotúlajúcich sa boli úplne nanič. Ďalšia zbytočnosť na ceste nikam. Alebo, hádam domov, do malého obdĺžnika svetla uprostred nepriateľskej noci plnej tieňov, na ktorej by snáď mohol byť dobrý len nejaký ten hriech, ktorý by ešte stál za to. Už len nájsť.

Priťažím svojej duši o ďalšiu drobnú neprístojnosť a ošpliecham tmavé siluety stojace na chodníku, plné úmyslov a nádejí aké krásne to bude a môže byť na druhej strane (keďže sa tam chcú nepochybne dostať) a odhalím zuby ešte o trochu viac. Som kurva, viem. Nakoniec – všetko zlé sa mi vracia veľmi rýchlo, posledná výzva, ktorá mi ostala. Som kurvou z donútenia. Ešte aj v nejakom posranospamovom teste mi vyšlo povolanie prostitút, tak prečo sa búriť osudu.
Ale dávam im šancu. Zastavujem a vystupujem z auta. Prosím, rozbite mi niekto hubu. Potrebujem ľudský kontakt. Zapaľujem si dnes tak výnimočne červenú marlborku (v stripbare, kde som sa vyskytol predtým žiaľ čierne davidoffky došli – asi na ne budú vysadení všetci latentní homoši s komplexami a prebujelým rádobyegom, tak sa musím uspokojiť s nepríjemnou chuťou zaoceánska. Aj keď, pravdepodobne sú obe vyrobené tým istým šikmookým frajerom, ktorého na jednu ženu pripadá len nula celá dva. Fakt ale je, že nula celá dva rákosníka je stále lepšie ako nula celá nula necelého riepera. Ale nasrať. „Tanečnice“ tvrdili, že som prototyp ich zákazníka a hoc netuším, čo by to mohlo znamenať, pravdepodobne by som to mal brať ako urážku.) a snažím sa tváriť zraniteľne. Nepomáha. Ľudia sú dnes horší ako ovce. Frfľúc ma obchádzajú. Nestojím im ani za jeden nepriateľský pohľad. Smutné…

Na ceste stretávam babičku a bezdomovca, oboch bezradne stojacich na kúskoch bieleho pozerajú na xenónové oči ocele. Beznádejní. Hádam veria, že ukončenie života pod kolesami niečoho nad milión je príjemnejšie, ako razantnejšie či invazívnejšie odluky od jemného vlákna, ktoré človeka pojí s týmto plánom. Postávame traja. Pofajčievam a hádam, kto prvý nájde odvahu. Spraviť aspoň niečo. Práve takáto posraná nečinnosť ma ničí – v prípadoch ako tento je cigareta číry alibizmus. Točiaci sa vĺčik výrokov „keď dofajčím tak…“ A v podstate je to tak s každou mojou cigaretou. A v podstate je to tak s každou mojou každou.
Po bezdomovca prichádza čiernobiely kocúr. Odchádzajú a mne tak príde, že ten zver má zjavne viac rozumu ako bezďák, ja či pravdepodobne ženský rod predka, ktorá ostala stáť a pozerá. Nevzdáva sa a to je férové. V živote treba mať cieľ, nech je akýkoľvek.
Rieper si nakoniec povie, že sa nedá zahanbiť posraným kocúrom a babku berie domov. Kroksumkrok tanec hodina na pol kilometra. Stará dáma vyzerá na dvesto a od reality je vzdialená dvesto ďalších. Momentka z gýčového filmu a ja si tak vravím, že by som zasa mal cítiť aspoň niečo. Aspoň niečo.

Dnes to zasa nevyzerá a život sa nekoná a ja som predsa tak veľmi nešťastný a tak úbohý, že na to ani nevyzerám. Zbytky pocitov ukryté tak hlboko, že už ostávajú takmer len obláčiky dymu a podobne ako ony sa i ja sa rozplývam do neznáma, neschopný postihnúť čokoľvek tak obyčajné, ako nádych bez dymu.

Mr. Blonde si dáva Stuck in the middle a tak si ešte chvíľu tancujem nočnou kráskou popri tomu ohavnému pamätníku Satinského. Zapaľujem si ďalšiu. A ďalšiu.

Lebo fajčiť sám je stále lepšie ako byť sám a pozér vo mne môže zahrať človeka, ktorý možno má na koho čakať.

Stratil som sa a nik ma nehľadá a nechce nájsť. A čo je najsmutnejšie, nedokážem presvedčiť sám seba, že chcem byť nájdený.

Anyhow, 42 skrátka už nestačí. A je mi to ľúto.