rieper

A navyše ste všetkým ostatným za kokota, lebo sa divia, prečo ste tak skurvene pesimistický. Zrazu sú preč všetky tie krásne momentky. Vyblednuté fotografie krásnych chvíľ sa váľajú po zemi pošľapané opitým Brucom Willisom, ktorý si pri tom zapálil cigaretu a povedal: „To bol ale sráč.“ Pupočná šnúra v prdeli. Placenta zožraná Tomom Cruisom. Vesmírne dieťa pána Clarka bez monolitu vznášajúce sa posranou tmavou nocou plnou prachu. Vidina ideálneho rána na opicu. Neviem čo je horšie. Klamať, alebo byť klamaný. Faktom ostáva, že je vysoko pravdepodobné, že sa jedného rána zobudíte a zistíte, že celá tá konštrukcia okolo vás je rozožraná hrdzou a chystá sa na vás padnúť. A tie skurvené dvere to zavalí prvé. A nič čo urobíte vás nezachráni. V takých chvíľach už je jedno, kto začal skôr. Ostávajú len ústa plné žlči a frajerská nadsázka. Aspoň u mňa. Niekto sa možno utečie k slzám alebo súloži. Podľa povahy. Ten náraz je najhorší. To je to čo vás zabije. Nie pád, či už trosiek, alebo váš až na dno, prípadne na hlavu. To všetko je len klišé. Náraz je dôležitý. Za ostatné môžete dostať len bonus za umelecký dojem. Od svätého Petra. Pred bránou strážiacou miesto plné kučeravých anielikov s holými riťami. Alebo od niektorého z ďalších čurákov, ktorí môžu strážiť vchod do podsvetia. A tak sa jedného dňa zobudíte a zistíte, že vás berú len podobné trosky ako vy sami, vaši domnelí kamaráti je banda egoistických buzerantov, ktorí sa na vás pri najlepšej možnej príležitosti s radosťou vydrbú, vy naopak pohŕdate 99 percentami ľudstva a v podstate celý svet sa premenil na priepasť, ktorou letíte. Vietor vo vlasoch a pomaly tlejúce oblečenie. Bude horšie. A na konci čakajú len tri písmenká. Začínajú na B. Kopa radosti.