rieper

Cynická doba vyžaduje cynických ľudí, no charakter patrične dojebaný prežitým na ňu, zdá sa, stále nestačí. Rozmýšľam, kto dáva do vienka svedomie. A rozmýšľam, prečo ho nadelil práve mne. Tak strašne by som chcel byť kurva, no On (Ona, Ono) kedysi pri mojom narodení na nebo napísal veľkými písmenami „Česť“. Adamsovým: „Ospravedlňujem sa za spôsobené problémy,“ sa však už nenamáhal. Cynický boh pre cynickú dobu. Prečo nie?

Pozorujem úsmevy, nechápavé pohľady a počúvam sračky ako: „To si naozaj myslíš?“ Naozaj. Naozaj myslím. A nemyslím. Mozog neobjíma všetky aspekty všedného dňa a tak ostáva len... pocit. Že myslím inak. A že snáď viera vzniká v ľuďoch, vzniká v tých, čo si mysleli, že to tak nie je správne, že myšlienky iných sú zlé a choré a snáď by také neboli, keby sa nevzdali. Nádeje? V život iný než ten, ktorý tak neznášajú. Upínajúc sa na tých pár radostných chvíľ, ktoré im prinesie bez toho, aby bojovali o viac.

Aký to zúrivý kazateľ sa zo mňa stáva. Úsmev. Prázdne moralizovanie mi vždy išlo. Odbočovanie a skrývanie sa v slovách. Jeden talent a iný. Poskakujúc po nich ako žonglér po vlhkých strechách mesta vymysleného niekým iným. Iluzionista kradnúci úsmevy a žijúci z prekvapenia. Príliš málo smutný klaun, ktorý stretáva smutnejších. Každý deň viac a viac, šťastný len chvíľu za miesto, kde je sám sebou. Trón plný písmen.

Cigareta dohorieva a popolník je plný. Čas odísť? Ostáva v nej ešte chvíľka. Pár slov, snáď k téme.

O relativite. Je lepšie byť klamaný, alebo sklamaný? Priehršť otázok tak otvorených, môcť ich tak kričať každý deň a pýtať sa všetkých ľudí, dúfajúc snáď nie márne, že odpoveď sa niekde skrýva, byť za toľkými horami a dolami, v krajinách nepodliehajúcim zákonom fyziky. Podliehajúcich zákonom iným.

V ušiach hrajú Rolling stones, spievajúc „Time is on my side.“ Opúšťam kreslo a oprašujem pár tanečných krokov, ktoré ostali ukryté hlboko v zaprášených zákutiach mojej mysle.

Otázka s odpoveďou, ktorú odmietam prijať. Pravda tak relatívna.

Hodnoverná?

Opalizujúce lúče slnka,
hrajúce sa,
na listoch.

Pocity kalené pohľadmi,
vôňou,
dotykmi.

Tak nežné.
Kruté.
Že žijú.

A umierajú.
Rýchlo,
prirýchlo.

Vôňa však ostáva.
V nej.
A vo mne.
Až navždy.

Vôňa.
Parfém.
Túžba.
Večná.

 

A opäť som odbehol. Odbieham. Ako raz napísal Šejkspír (čo som už určite spomínal) - prenasledovaný medveďom.