rieper

Úsmev.

Za dymom posväteným svetlom obrazovky.

Len jeden.

A zmizne.

Všetky rozhodnutia sú ovplyvnené strachom. Všetky.

Že ostaneš sám.

Dojebú ťa.

Vyhodia z práce.

Znásilnia v nejakom zabudnutom podchode, lebo si sa zasa raz obliekla ako štetka a ten, kvôli komu si chcela byť vraj pekná na teba ani nepozrel. Smola, videl ťa niekto iný.

Neoslovil si ju. Nezavolal. A teraz sa vodí za ruku s tým nagelovaným kokotom a tebe zostáva len trúsiť jedovité poznámky za maskou blahosklonnosti. A slzy niekde za dverami, kde dúfaš, že ťa nevidieť. Jedna pre ňu. Jedna pre teba. Lebo ste mohli byť šťastní. Možno. Zabudol, že ego nie je tak dobrý spoločník.

Si starý. Nestojí ti vták a tá trocha potešenia, ktorú kedysi skýtal je v nenávratne. Prečo žiť? V márnej snahe našetriť dosť prachov a na staré kolená si užívať. Aspoň na staré.

Zúfalé pokusy.

Založiť si rodinu. V snahe neostať sám.

Kvapka sebaľútosti. Život žiaľ nie je ako filmy. Stretne ho a stretne ju a po pol hodinke sú spolu prežijúc búrlivú noc plnú sexu, pri ktorom sa obaja spravia. Naraz.

Je to tak úžasné a mne sa tlačia slzy do očí. Sledujúc drámu odohrávajúcu sa na jednotke. Kde každý miluje každého a všetko je fajn. Je to fajn. Je to fajn. Je to fajn. Mám vás rád.

Otvorená otázka. Byť kurvou. Neverný sám sebe. Vraj to tak chodí. Počúvam japonský rap, pri ktorom switchujúc z jedného jazyka do druhého začínam mať pocit, že som sa konečne zbláznil. Z pojebanej schizofrénie bežného dňa, kedy sa každé ráno navlečiem do uniformy a odchádzam tomu strachu slúžiť.

Strácajúc ľudí, na ktorých mi záležalo, lebo som im prezradil, koľko zarábam. Domnelí bývalí priatelia. Pre ktorých som bol len pojebaným indexom. Zaradeným v kartotéke. Považujúc znamienka chvíľu viac, chvíľu menej.

Byť obľúbený? Byť priemerný. Zdá sa, že čím viac seriem na konvencie, tým častejšie tu môžem klikať do klávesnice. Namiesto falošných úsmevov pri drinkoch. Opálených riťkách a stehnách.

Nu, malo to niečo do seba.

Dospievanie? Nie, nie to fyzické. Duchovné. Hovorím tomu obroda mysle. Nahliadnuť za úsmev. Za fasády. Seba aj iných.

A to, čo tam čaká, sa vôbec nepáči. Mal som ostať navždy deckom.

Než sa stať stĺpcom v báječnom worksheete „dospelého“ života. Vraj toho jediného, na ktorom záleží. Lebo až tu poznám to pravé, orechové. Na čo som celý život čakal.

Malá maska chce viac. Očakáva viac. Než len znamienka s rovná sa. Obhliadajúc svoje stĺpiky. Dookola.