rieper

Škorpiónka povedala, že mi nerozumie. Vraj ma nikdy nevidela tešiť sa na ... Niečo. Hocičo. Potom povedala, že ma aj tak miluje. Vraj telepatia a súznenie duší a podobné sračky. Škoda, že je tehotná. Vraj s iným.

Iný je milý chalan a snáď by som ho mohol mať rád, nebyť neistoty takmer nepoškvrneného počatia. Nerád znášam jeho pohľad, keď pozoruje ten jej. Upretý na mňa až podozrivo často na jednom hlúpom obede, kam nás vzala oboch spolu. Imaginárny ľúbostný mnohouholník. Bolo mi to jedno. Nič som s ňou nemal až... na pár dotykov a tú telepatiu. A pár slov, ktoré si mohla nechať pre seba.

Rozmýšľam, či to mal byť nejaký míľnik. Križovatka, alebo ekvivalent hodenia mincou. Spoľahlivý pán, plný entuziazmu s pohľadom tak príšerne odovzdaným, že musím čo chvíľa premáhať chuť potľapkať ho po hlave a povedať: „Dobrý.“ Psík.

Verzus ja.

Akokoľvek, rozhodnutie padlo a pohľad modrých očí sa mi vyhýba, spolu s vôňou čiernych vlasov a dotykmi pokožky snáď ... snehobielej?

Ako je to smutné, prichádzať o priateľov, čo nás milujú. Ktorých milujeme. Len tak, postupne. Nechať ich odísť zo svojho života do anonymného šera za horizontom vlastného pohľadu.

Vypnúť to. Pocity. Prítomnosť. Pohľady. Dotyky. Zabudnúť a osirieť.

Pustiť si Čajkovského a rozplývať sa v svetle ďalšieho dňa už bez ľudskej bytosti. Kedysi tak blízkej.

Len aby som zistil, že na tom nezáleží. Ďalšie číslo, pár bitov pamäte sa rozpustí v éteri plnoprázdna a ostane tieň. Spomienka.

Akoby nikdy nebola.

Je to tak zvláštne.

Prichádzať o priateľov.

Ktorí snáď boli niečo viac.

Nevyužitý potenciál.