Napríklad zaľúbiť sa.
Úplne sprosto a bezhlavo, len kvôli tvári plnej slnka a hebkým mokrým vlasom, či letmým dotykom na paži. Pár úsmevom, pár pohľadom... Tá obľúbená z chýb, ktorých je príliš mnoho. Opäť do nesprávnej, dosiahnuteľnej a zakázanej.
Staršej, či skúsenejšej.
A trpieť príval zasraných hormónov, ktoré z medúzy poskrovnu tvoria indivíduum, ktoré by tak rado pohopkávalo ulicami zaliatymi jeseňou a z plných pľúc kričalo snáď meno celkom krátke.
Aj keď...
Možno je to príjemná obrana pred jesennou depkou, lebo hoci sa okuliare zahmlievajú vlhkosťou padajúcou z neba a vlasy lepia na čelo, pred očami vznáša sa len ona.
A cesta k depke zimnej, až poblúznenie opadne a prídu prvé momenty vytriezvenia.
S iným a iným.
A inou.
Len možno a dúfať opäť v budúcnosť zrazu tak inú.
Byť sám s predstavou a ňou, ktorá nebude moja. Predstava stačí. Zatiaľ.
Kokaín pre srdce, vraj niečo ako city. Návykové a tak silné, keď prídu po dlhom absťáku. Predstavujem si najsilnejší orgazmus aký som kedy mal a násobím ho stoma. Zreničky ustupujú a slintajúci idiot prichádza. Zlatá dávka.
Pozorujem svoje telo zvonku a krútim hlavou, trýzniac si ju otázkou „Čo potom.“
Čo potom, až.
Komentáre
jaaaj,