Vstávam stále skôr. Umývam sa skôr. Nežeriem. Neholím sa. Hnijúce ďasná svedčia o tom, že som na zubnú kefku dávno zabudol. Všeobecne začínam pripomínať neurotický vyčerpaný vrak, ktorý sa ženie za vidinou aspoň jedného včasného príchodu do práce, kde bude celý deň sedieť ako posraná bukvica a rozmýšľať, čo je to lepkék. Dnes si asi prečítam Trend a keď to tato pôjde ďalej, začnem pozerať nejaké porno. Moje herečky síce asi budú protestovať a v horšom prípade donášať šéfovi, ale včerajší rozhovor o holení broskyniek otvára pred našou budúcou spoluprácou netušené nové obzory. Jediná škoda je, že nemajú kožené kreslá a tak nevidím, či už sú tak vzrušené, že sa po nich budú šmýkať. Potom sú broskyne zrelé. Niektoré A veľký mufti musí pochopiť, že kone sú ťažné a chovné. A sliepky zasa, že \ich sexuálny život, ak sa netýka mňa, ma vôbec nevzrušuje.
Nekonečná zápcha sa stáva mojím ďalším z démonov. Pomaly ich začína byť tak veľa, že nepostačí ani ďalší level. Experience comes with time, démoni však rastú geometrickým radom. Obávam sa, že nechcem skončiť ako slintajúca hromada šliach kdesi v cele so zvýšenou ostrahou a na vychádzky dostávať náhubok. Zaujímavé, ako sa všetko odvíja od pazúrov Belphegora. Teda aspoň podľa Binsfelda. Inak za to môže hocaký iný démon lenivosti, ktorý ma núti jazdiť do práce autom.
Kde je vôľa tam je cesta. Keď abstrahujem od domnelej úcty k šedinám, musím povedať, že Lao´c bol kus poriadneho kokota. A je to úplne seriózne. Aj keď, asi ho ospravedlňuje fakt, že zápcha na ceste plnej volských povozov asi nebude tak strašná. Aj keď, strašný by zas mohol byť ten zápach. „Kde je cesta, tam je smrad,“ však už zjavne neznie tak filozoficky.
Všetko ranné je nanajvýš satirické. Všetky tie zmäte farieb a pocitov, ktoré ešte po prebudení nestihli úplne zaspať. Ranná šedosť a krikľavé farby vyzerajú ako melancholické fotky od Saudka. Mali by asi byť drahé, nebyť démonov, pripravujúcich ich o dušu. Osamelá dáma zmätene stojaca na chodníku. A skúter, ktorý mi odrazil spätné zrkadlo na mojom kombíku.
Za všetko v zápche. Asi by som mal byť vďačný. Za momenty emócií. Za zlo a za hnev, nenávisť a adrenalín a kliatby. Asi by sa potom stala cesta cieľom a Lao´c múdrym mužom. A možno aj ja. Zatiaľ som však obeť.
Komentáre
skús to ráno o tretej
Chcel som Ti to este na Sme, ale zdrhol si. Hnev ma uz presiel, tak Ti to tu trocha zasvinim, nehnevaj sa...
Kyslé tváre s pocitom nadradenosti a neskrývanej dôležitosti nastupujú a vystupujú zo sklenenej rakvy do špinavých trotoárov z odpadkov, ktoré tam zanechali. Vyliezajú na zasratú plošinu turistov pre svoju obživu. Načesané dámy, zlepené taftami z aerosolí, ktorým stekajú pramienky černe zo špirál do mihalníc. Tuční aj chudí. Malí aj veľkí. Škaredí krásavci v zajatí hry (vlastnej jedinečnosti) svojej mysle. Intelektuáli s tupým pohľadom prepitých bezdomovcov a bezdomovci s jasným zrakom slobody okamihu odlepenia z prachu. Prví sa obzerajú - do seba, druhí, po nich. Pohľady sa nestretnú, ostanú schované v maske zúfalstva, ktorú si navliekajú každé ráno a zvliekajú pešou cestou k výťahu na popravisko. Pred vchodom na bitúnok opäť navlečú železnú ochranu svojej tváre. Plní úzkosti a tlaku na hrudnú kosť s úsmevom škrabošky smrti, zdravia spolutrpiacich susedov v dome, pred ktorým sa vzdali všetkej nádeje, keď vstupovali. Chladnokrvne v prepotenom pancieri.
V hodinách predstierania užitočnosti a neustáleho sebaovládania, sledujú pohľadom časomerač na osvietenej škatuli pred sebou. Vo chvíľach oddychu z napätia, oddychu z oddychu, vymieňajú si svoje zvrátené nápady z predstavivosti hry mysle a stratených ilúzií. Pozerajú po najkrajších pahorkoch v okolí a blúdia po údoliach paniev svojich lepkavých medojediek. Občas, ukrytí v niektorých z parcelovní bitúnka alebo priamo v úľavovniach čriev, povolia zovretiu a vyfučia. Katova pieseň opäť nezaznela. Je tu nádej na nový zajtrajšok. Večer si umyjú chlórom zuby aj prirodzenia, aby svojim, v spoločnej ulite týraným, pomohli úfať, že život je krásny. Tam, kde nie je nič, len odviate vetrom. Kamenná púšť uprostred štyroch múrov, kedysi dávajúcich nádej.
Za stolom domácich pracovní prezerajú sieť a nachádzajú potešenie v chaose spletitých náznakov, ktoré nemajú význam, pre nikoho. V čudnej zmesi nezmyslov nachádzajú potechu ducha. Vieru vo vlastnú výnimočnosť, ktorá im umožňuje prežívať.
Boris