rieper

Nedá sa už ani poveda, že ma zmáha depresia. Stará známa. Tento nový hnusný pocit bezmoci je iný. Asi by sa dal popísa rôzne. Nechu ku všetkému a všetkým. Including myself. Tie isté sto ráz prežité pocity nièoho. Dokážem si ich už vybavi rovnako ako vôòu spáleného cínu. Každý deò rovnaký. Ïalší, ïalší, ïalší a ïalší. Cudzinec v cudzom meste? Blbos. Cudzinec evokuje aspoò istú mieru príbuznosti. K tomu správnemu zasranému živoèíšnemu druhu. Odcuzil som sa spoloènosti totálnou apatiou? Stoicizmom? Nasra aj na ne. Sám sebe pripomínam pokazený uhlomer. Taký, ako som mal v 5tej triede, keï som dostal prvú gu¾u s matiky. Jedna päka kedysi predstavovala tú najhoršiu tragédiu a ja som bol taký naivný. Èo by som dal teraz za gu¾u. Len úsmev na perách. Komu záleží na nejakých stopách atramentu na papieri? Každému. Žia¾. Len sa rozšíril poèet ¾udí, ktorí majú právo ma oznámkova. A prehra v papierovom boji dospelých je o to¾ko tragickejšie, ako nakúpi baòu. A úsmev? Úsmev stojí za hovno. A to isté zaò kúpiš. Aj keï... Možno ïalší úsmev. A ïalšie hovno.

Ten pokazený uhlomer mal 200 stupòov a pre mòa predstavoval nepredstavite¾ný problém. Na písomke, po ktorej som prišiel na to, èo dokáže ¾udská závis. V podstate užitoèná skúsenos.

Uhlomer je v prdeli a pravdepodobne aj kopa ïalších vecí a ¾udí, ktorí mali tú možnos strávi so mnou osem zbytoèných rokov. A ïalšie štyri a ïalších pä. Štvrstoroèie sraèiek plných nièoho a zbytoèností. Život plný uhlomerov s dvesto stupòami.

A ja sám si zrazu pripadám tak zbytoèný a nepotrebný. Asi ako mužské bradavky.

Asi by som mohol navrhova peklá pre všetkých hriešnych. Plán plný bradaviek a uhlomerov. Nádhera...