rieper

Whatever, Rieper dnes opäť výnimočne nepatrí k väčšine. Okrem toho, že je jediný chlap aj jediný mieri k dverám iným, než sú tie čakárňové. Niekedy je in mať za lekárku vyslúžilú psychiatričku. Potrebuje protitetanovku.

„Ahojakosamáš? Dlho si tu nebol, snáď šesť rokov, vlastne si tu bol len raz, ale pamätám si ťa. Dúfam, že ti nevadí, že ti tikám, ale ja tikám všetkým pacientom. A tak vlastne ako sa máš? Počkaj, zmeriam ti tlak, vyhrň si košeľu.“

Jedným dychom na privítanie. Rieper je zaskočený, nezvyknutý na to, že ho niekto tak rád vidí. A zdraví. Či si ho váži. Je to takmer nový pocit. Zánovný. Neodžitý, či odžitý tak málo, že sa stráca. Takmer... Príjemný.

„No... tlak je v poriadku, ešte sa pozrieme na znamienka, tu košeľu si vyzleč.“

Rieper neisto postáva a vyzlieka sa. Lekárka mu prstami prechádza po chrbáte a potom bruchu, zatvára pri tom oči. Vzdych.

„Nádherný chrbát. Úžasný. Daj si dole nohavice, pichneme tú tetanovku.“

Rieper začína neisto prešľapovať. Hlavou mu mihnú obrazy pčka zhliadnutého u kamaráta menom „gyno clinic“ spolu s nenávistným zistením, že chalan má okrem fetišistickej úchylky aj dámu, ktorá ho oddane miluje a navyše je aj pohľadná.

„Bude to, ako keď ťa štipne včielka.“

Bad dream. Bad dog.

Konverzácia viazne a vyšetrenie končí. Odchádza. Polomodelky sú stratené a práca čaká.

Stráca sa v daždi rozmýšľajúc, prečo naň letia len staré ženy a psy.

Humor.

Satira.

Úsmev. A zabudnutá marlborka. Aj bohovia potrebujú komikov. Niečo, ako zmysel života.