rieper

Keby som bol investičný bankár, mal by som klienta. Firmu, celkom maličkú, lebo by som bol len maličkým investičným bankárom, vzhľadom na moju povahu a fakt, že mi je z naslovovzatých „obchodníkov“ na zvracanie. Z väčšiny.

Po pravde je podľa môjho skromného názoru jediným spôsobom, ako sa vzhľadom na ich riadenie môže firma vôbec udržať na trhu takzvaná šedá, respektíve celkom čierna ekonomika. Chodiť na obchodné rokovania by mi fakt, že na každom druhom z nich títo „ctení občania“, či snáď dokonca tá legendárna stredná vrstva, vykladajú na stôl niklované kvéro s výzvou v očiach, dával za pravdu.

Nesralo by ma to. Biznis je biznis a chlapík s kvérom potrebuje externé financovanie aby vykazoval prijateľnú leverage, či mal na vykrytie pracovného kapitálu rovnako, ako každý iný.

Štve ma George Orwell a jeho 1984 a štve ma, že pozerám správy. A jediné, čo zmienia je dieťa, čo padne do močky, robotník do jamy a ako klinec večera, že si pár rómov dovolí zrámovať policajný Passat s tým slušivým maskovaným radarom.

A štve ma, keď si deň na to pozriem vestník verejného obstarávania len preto, aby som vedel, že chlapík s kvérom a obratom pár miliónov nakúpil v tendri zákazku v hodnote jednej miliardy. Tendra, na ktorom bol jediným účastníkom.

A začína ma iritovať arogancia moci, ktorá si za nepriateľa zvolila médiá, ktoré informujú o pádoch detí do močoviek, akokoľvek tragických, keď na solídnu kauzičku stačí prečítať jeden vestník.

V zásade príjemná rovnováha. Máme nepriateľa a poškodeného. Mám čo čítať, čo počúvať a nad čím rozmýšľať. Možno pokrútiť hlavou a snáď pokrčiť ramenami.

A pozerať sa, ako ma v tomto skvelom systéme mocná ruka zákona hnetie za prízemné priestupky kým opodiaľ môj chlapík s kvérom vymenil obstaróžnu oktáciu za nový bentley a pofajčievajúc havany si s druhým chlapcom v uniforme podáva ruku.

Milujem etatizmus, štát v úlohe otca, veď medzi súkoliami sa tak veľa stratí. Čo na tom, že to zaplatíme, ovečky, békajúc nad robotníkmi v jamách a cigáňmi na cestách?

Ostáva len si zdriemnuť a po ránu sa zaradiť nazad do stáda, pripadajúc si ako postavička z bábkového divadla, ktorej sa pretrhlo pár drôtikov.

Snáď ma bábkar uvidí? A napraví to. Bez drôtov sa nežije práve dobre a z krútenia ma bolí hlava.

Našťastie to je len...

Keby.