Zisťujem, že som flegmatický v opačných situáciách. Keď by som mal krásnej dáme recitovať verše rynúce sa sťa nehynúci prúd nehy z môjho srdca, nachádzam sa potupne nad vecou neschopný prejaviť štipku citu.
Keď sedím za volantom, moja inak distingvovaná mluva sa mení na cholerické bliakanie raneného leoparda kríženého olašským cigáňom núteným pracovať ako asfaltér.
Keď mám hovoriť, mlčím. A naopak. Ach, ako krásne si ten život komplikujem.
A tak tvárou v tvár hŕbe papierov potrebnuvších preloženia na inú kopu mi opäť vypovedal službu jazyk a mne ostáva len niesť dôsledky. Ten jazyk je pekná kurva. Začínam si myslieť, že by mi bolo lepšie bez neho. Vyjadrovať sa len tak – bruškami prstov. Oslobodený od červeného prízraku zúrivosti. Aká to predstava. Vždy si premyslieť čo poviem. Necítiť sa ako tvor geneticky znevýhodnený.
Uff. Nárek. Hnus.
Komentáre