rieper

Pohrával sa s uhlíkmi, ktoré rozosial na čiernu paletu plnú osudov skrývajúcich sa za zrkadlami okien žmúriacich do noci, prezlečených len pre tú ich krátku chvíľu za lesklú čereň antracitu.

A svetlá ako metafory duší kričiace svoje patetické osudy do sveta, vzdor temnote. Blikajú. Všetky. Blik, blik. Životy? Možno a snáď len zle pozeráte a každý z lyrických obrazov sa mení na čosi tak veľmi iné. Noc by mala byť zlovestná a temná a plná hrôz a zatiaľ vyzerá len plná… Prázdna, zložená z medzier medzi svetlami.

Miloval nočné mestá a miloval všetky tie „posledné“ cigarety, šerá pachuť ktorých sa dala vychutnať práve len v chvíľach, ako bola táto. Domnele ostatných.

Zliezol po rebríku, stretol suseda v klasickom zasratom župane, ktorý naň klasicky škaredo zazrel. Možno kedysi dávno videl jeho dcéru v nohavičkách. A čo? Na hodinách sexuálnej výchovy by ako prvé mali učiť aspoň coitus interruptus a nie sračky o tom, ako naťahovať kondóm. Malý kvietok rodil v trinástich a on sa tak či tak ďalej ako po nohavičky nedostal. Nebola už panna a jej prvý bol vraj „tak krásny“.

„Nejaký problém, neger?“

„Čo? Čo si to dovoľuješ?“

Strašne mu liezol na nervy a v duchu sa často pohrával s myšlienkou, že mu zlomí sánku a nos a potom vytiahne z kedysi nepochybne fialového, grcom patinovaného županu tú nechutnú šnúru a začne ho ňou pomaly škrtiť, alebo mu len zviaže ruky za chrbtom, kým stihne zohnať dve tehly, ktorými by sa mu postaral o angažmán v La Traviate.

Nevydalo.

Vrátil sa do bytu.

Začal brušákmi.

Klikmi.

Pod posteľou zbadal fialové papučky a povedal si, že by to takto ďalej nešlo.

Budúcnosť ukazujú aj malé symboly.