rieper

A vtedy sa už zmôže len na pitoreskné "Héééj!" Nieže by jej to pomohlo, ale duša zmietaná nevôľou vesmírnych tvorcov (pôvodcov, hýbateľov a podobných uberdimenzionálnych buzerantov) sa aspoň cíti, že prejavila svoj názor. Lebo duša je vraj svoja. Teda dúfam. Každý deň sa modlím, aby som mal aspoň dušu. Teda modlím... Ako sa to vezme. Povedzme, že silno dúfam.

Ono... Tie rohožky to majú stále celkom dobré. Aspoň môžu budiť niečo ako súcit. A dokonca ich väčšina ešte ani nedospela do štádia, kedy si svoju rohožkovitosť uvedomujú a tak si žijú relatívne spokojne vďačné za každý prejav falošného záujmu. Konieckoncov, taká rohožka je tiež dosť užitočná.

O čo horšie je byť za profesionálneho známeho. Profesionálny známy sa vyznačuje tým, že sa na jeho adresu hovorí zväčša niečo ako: "aha ten, tak toho poznám." alebo "toho som videl" prípadne "ten so mnou chodil ..." (niekam). Začínam mať utkvelú predstavu, že spadám práve do tejto skupiny. V mobile mám asi 200 ľudí, z ktorých mám občas chuť zavolať maximálne desiatim. Samozrejme je to moja chyba, lebo som samozrejme veľmi nepríjemná a zavrhnutiahodná osoba. O čo horšie sa mi potom dýcha, keď sa nečakane (niekto ma omylom pozval) niekde objavím a zrazu si všetci vybavujú moje meno a dokonca prejavujú pochybný záujem nadviazať niečo, čo sa nazýva small talk. Nenávidím small talk. Pojebané tliachanie oničom len za účelom tréningu jazyka a hlasiviek. Zaujímavé, ako veľmi rád by som bol, aby mi niekto zavolal. Len tak, ako sa kurva mám. Niežeby moja odpoveď bola zaujímavá, alebo dokonca príjemná, ale človeku dobre urobí aj trocha pozornosti, napriek tomu, že sa tvári, že mu vadí.

Bolo by príjemné, nie poznať, ale zaujímať. Celá moja životná filozofia začína byť ohovne. Tliacham tu o tieňoch a pritom som jedným sám. Dokonca prízračnejší ako tieň. Len vzdych.