A neboli ani zvlášť dobrí pozorovatelia, čo im v dobe, keď je bruško plné a sám čas vyzýva k hrám, nemožno vyčítať.
Nemožno sa preto diviť, že im unikol jeden z bohov posedávajúci na múriku. Jeden z mála, ktorý si našiel čas bezcieľne posedávanie v ríšach, v ktorých sa zdá každá sekunda dôkladne využitá, rozdrobená na maličké kúsočky a tie potom pretiahnuté cez sito priorít, medzi ktoré pozorovanie mačiek znudene sa váľajúcich na oknách rozhodne nepatrí.
Povzdych. Ako sa prinútiť spraviť niečo užitočné.
Nanešťastie však len jeden z mála. Zaznie zvuk a malá padá z okna na zem.
Červená farba ponáhľajúca sa na špinavý chodník opúšťa telo, ktoré sa kedysi vydávalo za jej domov a steká do kanála. Symbolika? Nuž, mohla na tom byť lepšie. Vnútri jej snáď nebola taká zima.
Malý boh si pohodí svojou imitáciou flinty, potom sa usmeje štrbavým úsmevom. Myšlienka na to, čo z neho vyrastie je len formálne klišé.
Ďalšia smrť. Nezmyselná ako sám život.
Komentáre
take