V noci som namiesto nejakej produktívnej činnosti, ktorou by mohol byť napríklad spánok, zúfalo listoval starými vydaniam komixu Mickey Mouse, neskôr Káčer Donald a snažil sa tak dopracovať k destilovanej múdrosti vekov.
Zbytočne.
Čo má za následok značne zlý psychický aj fyzický stav vzhľadom na fakt, že sa odo mňa očakávajú nejaké tie pracovné výkony. Nu, shit happens.
Dotieravé výpady kolegov na tému: „Ako sa máš,“ či „Prečo vyzeráš tak strašne?“ odbijem slovami: „Nechcem o tom hovoriť“ (čo nepomáha ani trochu) a založenými sluchátkami s vymaxovaným Elvisom Costellom (čo pomáha dosť). A samozrejme zarytým klepaním tohto bloku (čo dokonale odrázda akúkoľvek zbytkovú chuť komunikovať so mnou).
Dnes som záhadný.
Nakoniec som tú múdrosť samozrejme našiel. V niektorom z reťazových mailov posielaných kokotmi, čo trpie fixnou ideou, že pár bitov im dokáže zabezpečiť niečo ako šťastie. Vravela: „Nik nie je doma prorokom.“
A naozaj. Na každú dobrú radu mám jednu zlú, ktorú dám sám sebe. Všetky tie kecy, čo navrhujem ostatným až príliš často vychádzajú. Aké smutné, že sebe poradiť neviem. Teda – viem. Ale nemám nad sebou dostatočnú autoritu. Nadhľad je vec priam zhubná.
Komentáre
hmm...to je tak