rieper

Openspace zabíja ľudskosť spoľahlivejšie ako akákoľvek lobotómia. Už aj píšem stále o tom istom.

 

Paráda.

 

Chvíľu si čítam scenár Americkej krásy a uškŕňam sa. Pustím si Radiohead a sledujem, ako sa ľudia menia na opice.

 

Zo slúchadiel sa znova a znova ozýva: „Im a creep, im a weirdo...“ a kolega predo mnou už druhý týždeň čumí do tej istej tabulky.

 

Druhý kolega apaticky kliká myšou a z času na čas pošle nejaké nahé štetky, čo je vrcholom môjho dňa, keby ma ten za mnou nenatieral šéfke, lebo ich odmietam preposielať (sex je proti korporátnej policy).             

 

Rozmýšľam, či si ho mám ísť vyhoniť na záchod a potom si radšej idem zapáliť.

 

Záchody sú obsadené.

 

Kolegyňa vedľa rieši svojho otca, ktorý je ako krámy. Vracia sa každý mesiac. Nejak sa ho nevie zbaviť, prosto poslať do piče a zabuchnúť dvere ako toľké iné. Presluhujúci šesťdesiatnik je v svojom veku stále ako večný študent žijúci na úkor iných. Možno sa má. Kto vie? V každom prípade obdivujem jeho schopnosť udržať erekciu a háčiť ženy mladšie než jeho dcéra. Oblbnúť ich. Vycicať. Odkopnúť. A nechať na krku kdejakým lúzrom, ktorí sú dosť tupí na to, aby sa situovali do rolí princov v priehľadnej snahe zamaskovať, že si po rokoch konečne zasunú do nejakej solídnej samice a nebudú musieť paberkovať po škaredých káčatkách (alebo labutiach, ktoré si fakt, že krása je depreciujúci asset uvedomili dosť skoro na to, aby nemuseli vyberať medzi zúfalcami a diviť sa, že všetci normálni sú už zadaní).

 

Druhá telefonuje so svojím bývalým. Dnes je súčasný. Strácam prehľad a rozmýšľam, čo ženy vedie k tomu vracať sa k bývalým budúcim, ktorí ich už raz podviedli a veľmi pravdepodobne podvedú opäť. Najmä tie nad tridsať a bezdetné, čo tie deti chcú a chcú sa usadiť a žiť si svoj malý americký sen tu u nás. S Ním. Púšťať životu žilou sa dá aj inak, než predstierať lásku len preto, že sa bojíš samoty. Alebo som len príliš odvážny. Alebo príliš zbabelý? Na zvracanie.

 

 

Čo chcem vlastne povedať? Že by to tak byť nemalo. Žiť bez slobody uväznený v nejakom zasranom chlieve, s vyhliadkami na stoličku v akváriu za predpokladu, že sa mi pozdáva análna gymnastika. Zvrhlé pozorovanie ostatných nešťastníkov, ktorí prehadzujú bity z jedného chlievika do druhého, plodiac niečo, čo aj tak nik nečíta. Alebo iných nešťastníkov, čo sa zadrbávajú bohviekde, len aby produkovali niečo ako postmodernu, pomyselne ejakuovali nad vlastným domnelým intelektuálstvom a vedelo o nich tridsať podobne postihnutých. Stavali baráky, kde sa po nociach nesvieti. Robili dvanástky len preto, aby nemuseli pripustiť sami sebe, že na nich nik nečaká. Že na nich čaká niekto, kto nikdy nebude dosť dobrý. Ktorí sa nemajú kam vrátiť.

 

Že život je zbytočný. Tak veľmi zbytočný. Lebo neviem, čo dokázať.

 

A pritom viem, že sa mám tešiť z maličkostí...

 

Načo?

 

Asi znova skúsim tie záchody. Možno sa už uvoľnili. Len aby som našiel svoj malý kus šťastia.

 

Ach, bože vďaka. Vďaka aj za to málo. Že sa mám na čo tešiť.

 

Ako by povedal Donnie.

 

Zabudni na to.