rieper

Sedím na kopci a zadok mi pomaličky mrzne. Nie že by mi záležalo na vlastnom zadku, tak či tak nie je nič moc. Vdychujem jeden karcinogén za druhým a pozorujem slnko presvitajúce cez takmer nočné mraky. Jeden rok končí. Idylka. Zvalím sa na bok simulujúc imitáciu infarktu, nechám si stŕpnuť celý bok a sledujem, ako sa mi ľavačka trasie a zviera do dravčieho pazúra. Slnko už zapadlo a spoločnosť mi okrem vetra robia len svetlá ratrakov jazdiacich hore dolu po mojom kopci ako slepé larvy nejakého zasraného motýľa. Neznášam motýle.

Ráno sa o mňa pokúsil menší nervový záchvat, jeden z nich mi pristál na čele. Motýľ v izbe chatky uprostred ničoho kdesi na kopci, kde cez cestu preskakujú srnky a pri troche fantázie počuť chrápanie medveďov uložených na zimný spánok. Uprostred snehu a chladu. Vyhodiť ho na mráz zabralo len chvíľu. A smrť len ďalšiu. Pekne skurvená symbolika.

Ležím na snehu a pomaly mrznem spomínajúc na symboly. Nad hlavou vidím hviezdy a je to krásne.

Pre chvíľu.

Aj umieranie.

O ďalšiu možno dofajčím a budem sa musieť zdvihnúť a ísť sa zohriať.

Možno si ale ponúknem ďalšiu. A ďalšiu.

Obloha sa zapáli svetlom oslavujúcich ľudí a medvede dostávajú šancu na budíček. Usmejem sa.

Z batohu vytiahnem fľašu šampusu a vykročím za smiechom a hlasmi. V chvíľach ako je táto by som asi nemal byť sám. Nakoniec, príležitostí bude ešte celkom dosť. Nepochybne.