Fajčí obrovskú kubánsku cigaru a prekladá to rumom. Vyzerá to na nejaký ten lepší Añejo a zjavne sa cíti na koňýkovi. Kokot. Ja sa musím uspokojiť s odpornou kávou, ktorá je síce dosť horúca na to, aby som si spálil pery, stále však príliš studená aby zahriala tú spaľujúco mrazivú prázdnotu okupujúcu moje vnútro.
Pery... Len trochu jej po nich prebehnúť jazykom a potom dovoliť tomu jej nájsť môj vlastný. A dotknúť sa jej. Nech zahodí tie svoje trápne predstavy o tom, ako sa správať k chlapom a urobí to, po čom túži. Šíri okolo príjemnú vôňu ovulujúcej samičky, pripravená na materstvo a veci s tým suvisiace. So zatvorenou bránou. Njn, another day, another luck. Possibly. Svet je ale predsa len taký zaujímavý. Zdá sa, že človeku umožnil uvedomiť si ten pochybný odpor k niektorým druhom hmyzu, hlavne rádu Lepidoptera.
Nie, nebude to kávou, či rumom, bude to postavením. Stratil som fenomén. Kokos, netuším ako sa to dá, zabudnúť baliť ženy. Kedysi to išlo tak ľahko. Malý scenár a premyslená hra na harfu. Jemný dotyk tu, jemnejší tam a vášnivá brunetka vzdychala v mojom náručí. Síce s nohami pri sebe, ale na to stačilo pár ďalších tónov. Cítil som rytmus tej hry na zvádzanie a dievča bolo otvorenou knihou plnou brailovho písma, po ktorej stačilo prebehnúť bruškami prstov. A bola prečítaná. Pochopená. A ako každá kniha, veľmi rýchlo omrzela. K niektorým lepším sa dalo vrátiť a k jednej dokonca tak veľa krát. Hlava XXII môjho života. A ako tá skutočná aj pomyselná sa mi niekde stratila a zapadá prachom. Je možné za rok tak veľmi zostarnúť? Z René mládenca sa stať starcom len lusknutím prstov?
Belphegor žongluje cigarou. „No čo ty sráč? Čo bude?“
„Bude hovno, drahý čertík“
„Prečo?“
Myknem plecom „Kurva, neviem. Ty máš byť pokušiteľ?“
„Nie pokušiteľ. Mám ťa motivovať. K objavom vecí krásnych...“
„Ach ták, takže ty niesi zlý úkladný somrák, usilujúci mi o dušu?“
„Ja? Nie, veď ja som tam ani nebol. Všetko je to len posraná ilúzia. Pozri, vezmi to tak: ty máš šéfa, ja mám šéfa. Obaja sú neschopní a navyše sa strácajú príležitosti. Mne je jasné, že si nímand, ale baví ma za tebou chodiť na kus reči. Kedysi si mal potenciál.“
„Pekný pičus. Len si kopni. Seriem ťa.“
Malé puf a chlapík zmizol. Ostala len vôňa cigary. A myšlienka. Chcem zmiznúť aj ja. Zakukliť sa a ochrániť sa pancierom z betónu, kde za štyrmi stenami neuvidím všetky tie možnosti, ktoré neviem využiť. Kde nebudú. Do miest, kde ma pred slintajúcim šialenstvom nechráni len sila vôle, ale solídne materiálno, o ktoré sa dá oprieť. Niekam, kde sa nájdem. Porazím svojich démonov a na cigary a rum ostanem sám.
Komentáre