rieper

Áno robím to. Zabíjam čas dýchaním a to je asi tak všetko. Každý deň vstávam s pocitom, že ten deň príde dnes, ale... akosi neprichádza. Čakám na spasenie a mojím bohom sa stalo zajtra.

Pomaly si nechávam rásť pupok a bradu, nech prvú či druhú a sledujem svoj život vpísaný do kapitol trápneho šumu elektrónov. Tých kapitol je toľko a predsa výsledok žiaden, len fliaš na polici ubudlo a to bude asi tak všetko.

Alebo krátke etudy s témou: „the matrix has me,“ korenené závistivým pohŕdaním na tému známych mien a iných. Tých. Hlúpostí. K tomu denná diéta zostavená z kávovín a cigariet a chronického pičovania prekladaného závanmi plešín, kde leitmotív, či ústredná téma je práve to pičovanie.

Stojím pri okne a fajčím. Pozerám na kurvičku vo vyšponovanom kostýme s plnými trojkami a nohami snáď až po mesiac v obrovských červených topánkach, ktoré končia takou tou férovou špičkou na ktorej sa tanečnice v istých druhoch barov vedia ach tak veľmi elegantne obrátiť a s afektovaným povzdychom vytrčiť svoju poslednú prednosť zakrytú dvoma, či troma prstami, len aby vám v patetickej demonštrácii podnikateľského ducha ponúkli to isté len bližšie vašej tvári za 50 evro.

Uvažujem, koľko z mojich postov sa skladá z chronického pičovania a dochádzam k záveru, že všetky. Pravdou ostáva, že tento jeden vždy túžil byť nekonfliktným konformným typom, ktorého majú všetci radi, ale nejako mu to nevychádza. Pravdepodobne to môžem považovať za ďalší v rade vrúbkov, ktoré si môžem pripísať na pomyseľný papek. Niečo ako rocková legenda bez hudobného sluchu.

Padlo ďalších nepoctivých 14 hodín drsného zajebávania sa prácou. Trasú sa mi ruky a zuby zažltnuté od nikotínu pomaly začínajú škrípať. Pozitívne je, že si ich môžem dať kedykoľvek vymeniť a negatívne, že na to nemám čas a mám v piči. Svet sa zmenil. Transformoval do panoptika rovnakých dní plných pološera na ktorých konci sa márne zamyslím nad tým, čo som to vlastne robil. A čo som urobil.

Alebo anál. Akýkoľvek ekvivalent sexuálneho zneužitia, po ktorom človek stratí dôstojnosť a nemôže zaspať trápený otázkami typu čo by bolo keby.

Nad hlavou mi visí démon zvaný deadline a ja zrazu tak presne viem, že nebude dodržaný. Pre tento moment som si povedal: „Srať na to.“ Vždy je tu možnosť, že zbehnem na pumpu a hrdlom prelejem pár redbullov výnimočne bez vodky, faktom však ostáva, že už nemám čas ani na to. Vlastne... Nemám čas na nič.

Terasa a fľaša vína. Asi bude celkom dobré, nakoniec, čím som starší, tým som mäkší , kancelárska rutina ostetnatívne opracúva môj pupok do podoby a rozmerov toho z vestenickej venuše a ja pomaly prestávam holdovať pivu a borovičke.

Posledný pracovný týždeň predo dvermi mi ponúka mnohé možnosti, aj keď je pravda, že nie sú až o toľko bohatšie než práca v upadajúcej finančnej inštitúcii potácajúcej sa na pokraji úplného rozkladu.

Ak ma niečo naučil (odpúšťam si komfort bláhovej generalizácie) rozvoj modernej ľudskej civilizácie posledných tisícročí od plienok kdesi v povodí riek Eufrat a Tigris (či možno iných, od jašterov z vesmíru až po nasledovníkov bájnej Atlantídy), potom len jednoduchý poznatok. Žiaden nebol.

Už tretiu hodinu pozerám von oknom na tanec drobných vločiek, ktoré nepochybne všetka pracujúca verejnosť označí za pohromu (pričom majorita cestárov bola snehovou nádielkou zjavne značne zaskočená), domov sa vrátia bývalí ľudia, denným zápasom o takzvané živobytie degradovaní na posrané stroje na eurá, ktoré neváhajú opakovať pri každej lepšej príležitosti vety typu: „máš byť rád, za to, čo máš.“ A mne tak svet čoraz častejšie pripomína obrazy knihy 1984, len s tým rozdielom, že to trvá kam mi pamäť siaha. Alebo: „Carpe diem.“

Niekedy minulý týždeň som omylom zapol MTV a zistil, že z idolov mojej mladosti je tlupa starých sklerotických ježibáb a hnilých dedov, na ktorých solídny návyk na herák (LSD, Pervitín, Fekálfetišporno, a.i.) zanechal nezmazateľné stopy. Sfetované trosky žvatlali niečo o minulosti, ktorá pripadala ako sen a zrejme aj taká bola. Netuším.

Ľutujem, že ma nenapadol, že mi nenapadol patetickejší názov, no po mesiacoch duševnej stagnácie osedlaný stereotypom márnej honby za snom, aby som zarobil dosť peňazí na to, aby som už v živote nemusel robiť suchú kundu, či rektálny otvor parte skurvysynov (a v rámci pohlavnej ekvilibristiky aj skurvydcér, ponevadž v korporátne globalizovanom svete neexistuje fenomén machizmu o význame, ktorým sa oháňajú strážcovia rovnosti príležitostí a výraz kurva je tak nádherne bezpohlavný), používajúcim spojenie „môžeme sa na to pozrieť“ keď tým myslia, že sa na to pozriem sám, zatiaľčo oni, či ony si dajú dobrý obed a partičku golfu, len aby sa mohli dodrbať do práce už o tretej poobede a vysedávať tam do desiatej s plnou hubou reči o neschopných podriadených a prekliato dlhom pracovnom čase (prípadne cezčasy sú samozrejme zahrnuté v základnej mzde) sa mi prosto nechce. A tak som dal výpoveď.

Asi vidím do budúcnosti. Presne viem, kedy ráno vstanem, kedy si vyhoním ak mi povedzme, že ešte bude stáť vták tých pár dní pred tým, než ma stereotyp zmení na amorfného eunucha trpiaceho poruchami erekcie, či erektilnou disfunkciou s výhľadom na chirurgickú augmentáciu, kedy si umyjem ruky, vyseriem, hodím sprchu, zoberiem spodky, nahodím sako a odkráčam do officu prenasledovaný stihomamom zvaným stereotyp.

Pozor! Môže (ale nemusí) obsahovať sex s koňom a narážky na folikulizmus. Vlastne... Tie bude obsahovať celkom isto.

Ako tak dospievam (debilniem), postupne prichádzam na to, aká dôležitá v živote dospelých je tak jednoduchá a primitívna vec ako lož. Na pohľad. Mimochodom, čítal som zaujímavý článok. Štúdiu?

Čítam, čítam z korporátneho kompu, korporátneho monitoru v korporátnej riti s vypeckovaným Rape Me od Nirvany, ktoré sa do toho tak veľmi hodí. Etno-, Poly- a Geocentrická análna masturbácia plná idiotín na ni, či oni.

Rieper opäť sedí v práci a cíti sa zvláštne. Povedzme, že v tomto (a akomkoľvek inom význame) vyslovene hlúpo a to nezávisle od toho, ako veľmi je tento pocit mitigovaný skutočnosťou, že si na obed lupol dve pivá proti intenzívnej depresii.

Beznádej sa po kvapkách prelína krátkymi dejinami bytia, narážajúc na karamelový odpor chutí, len aby po chvíli, keď sa dá už, už naplniť pľúca sýtym vzduchom prepadla do úplnej. Staroby. Stereotypu?