rieper

Prišiel rozcítený. Zahynula mu jeho obľúbená bonsai a nenachádzal slov. Teda, takých tých typu mám ťa rád, či chcem ťa, prosto tých, ktoré by tak rád hovoril niektorej z nejakých. Faktom je, že zúfalo hľadal nejaké pocity. Hocaké. Vraviac si, že nenávisť je len opakom lásky a ako pocit postačí celkom. Na zahnanie najhoršieho hladu kým nenájde... Niečo. Iné.

Stále ho dokáže prekvapiť, koľko žien zaskočí úprimnosť. Prosté: „Chcem ťa pretiahnuť. Spravím ti to dobre. Naozaj.“ Bez všetkých tých romantických kecov o láske, ktoré zjavne fungujú asi len v románoch a piesňach, a snáď ešte hollywoodskych slaďákoch. Pocit, že hľadanie lásky sa stalo klišé. Stalo morálnym fetišom všetkých vyžitých ľudí generácie, ktorú by som mohol nazývať vlastná. Ktorá život meria na prachy, či moc a drahé autá a na štetky opečené do zlatova a masívne náramky.

Generácia zameraná na exteriéry, ktorá zisťuje, že zďaleka nestačia. Tá časť, ktorej ešte ostalo v hlave trocha neurónov neodpálených rozkošami náhle nadobudnutého životného štandardu mocného západu, tej takzvanej civilizácie.

Sťahuje jej nohavičky a napichuje pičku, zatiaľ len prstami, pozorujúc svojich známych cez zaprášené okienko. Skúša, či je zrelá.

Možno, možno sa len ocitol v zlej spoločnosti. Spoločnosti neužitočných dinosaurov, ktorí pred sebou majú celý život, ktorý si nevedia predstaviť prežiť. Polovica chronických alkoholikov a ďalšia potenciálnych feťákov, ktorí sa zatiaľ v ako tak produktívnom stave držia zotrvačnosťou vštiepenou vo veku, kedy sa s tým dalo ešte niečo robiť.

Exkluzívny klub, v ktorom si všetci uvedomujú, že chlastať je ešte stále znesiteľnejšie než rozmýšľať. Večer padnúť znavený do postele a zaspať skôr, než zhasnem, skôr, než sa odpoja zmysly a voľná kapacita mozgu umožní uvedomenie šepkajúce niečo o tom, akí sme prázdni.

Pritláča ju kozami na sklo v duchu prosiac: „Pozri sa sem, no tak, prosím, s čím sa vláčiš, že si dal len ďalšiu kurvu... Že zas nemáš šťastie.“ Mysliac na reči o priateľstve a skrývaní pocitov. Ktoré sú, len tak hlboko, že na ne nedosiahne.

Necháva ju tak. Tečúcu vášňou. Psy, ktoré štekajú nekúšu.

Zapáli si tenučkú davidoffku a prisadá si ku stolu. Nalieva fernet. A vyberá si ďalšieho. „Zaľúbeného.“

Mysliac na to, kto všetkým ženám ukradol srdcia.

Ukradol... Dušu?

Alebo sa len menia roly a ja som ten hlúpy, čo sa nevie zmieriť. S tým, že prvý lepší je vždy viac ako sám. A trocha sebaklamu zahladí zvyšok. A potom sa povie: „Vo vzťahu sú dôležité kompromisy.“

Anyway – Saraba, drahý kvietok.

Update: Prší... A ja som dnes umyl auto. Pánboh má zvrátený zmysel pre humor.