rieper

Vec je však zložitejšia, ako by sa mohlo zdať. Argumenty odporcov ani podporcov rozhodne nedostačujú na nezaujatý pohľad, ktorý by mohol získať racionálne zmýšľajúci človek, ktorý nečíta tendenčne motivované komentáre tých či oných. V rozprávkach sú vždy tri cesty. Dve zlé, ktoré sa na prvý pohľad javia schodnejśie a jedna – zarastená a odporná, ktorou každý kráľovič s kúskom sebaúcty opovrhuje a ostáva len na tú najväčšiu peciválsku existenciu. Zhodou okolností sa z nej na konci eposov, bájí, povestí, rozprávok a iných počinov ľudskej tvorivosti vykľuje víťaz nad víťazov a prvý z prvých. Akoby sa ničnerobením a stáním v tieňoch po celých pár rokov svojho váľania pripravoval a koncentroval sily, aby sa v jedinom masívnom obroďujúcom výrone premenil na veľkého hrdinu.

 

Žiaľ, nežijeme v rozprávke. Utrite si slzičku. Cesta zarúbaná nás málokedy privedie k hradu zo zlata, i keď... Možno preto, že sa po nej málokto odváži kráčať. A málokto dôjde až do konca. Predsa len je to tá zlatá stredná.

 

A tak späť k „milionárskej dani“. Vychádzajme z premisy, že každá daň je zlá. To je nepopierateľný axiom, na ktorom sa musí zhodnúť každý. Ak niekomu zdaňovanie vyhovuje, rozhodne nepatrí medzi ľudí, ktorí by to mali v hlave v poriadku a mal by byť poslaný na rekreáciu niekam, kde svojím nekonvenčným zmýšľaním nebude budiť toľko pozornosti.

 

Spoločnosť však pozná termín „nutné zlo“. Zlo, kedy sa jednotlivci podriaďujú diktátu väčšiny a za účelom spoločného úžitku sa vzdáva časti vlastných slobôd. To je daň. Daň, ktorá okrem iných plní funkciu alokačnú, kedy sústreďuje prostriedky od platcov, ktoré potom slúžia tak na zabepečovanie verejných statkov, ako aj na odstraňovanie negatívnych externalít. Ak sme ochotní pripustiť, že sa negatívne externality dajú odstrániť (a volení zástupcovia sú dostatoćne kompetentní, aby tento proces vedeli administrovať) a že verejné statky sú spravodlivé a potrebné, vieme daň ako povinnú platbu ospravedlniť. Rozhodne to však nepredznamená nutnosť platiť dane ako základ právneho štátu – tvrdenia, ktorého opak sa v súčasnosti dostal do povedomia verejnosti. Stav spoločnosti, kedy sa akceptácia platenia daní apriori stala všeobecne uznávanou je podobná deformácia myslenia, ako v staroveku otrokárska spoločnosť. Preto si treba uvedomiť, že daň už v svojej podstate, kedy ide o povinnú vymáhateľnú platbu je obmedzením slobody jednotlivca (podobne ako status otroka) a preto by rozhodne nemala byť akceptovaná bez rečí, ako nutnosť. Ide o nutné zlo.

 

V priebehu času sa z tohto pôvoného zla postupne vyvinuli zlá viac či menej spoločensky akceptované a akceptovateľné. Formy a spôsoby zdanenia. Múdri muži a mudrlanti na základe sebou špecifikovaných termínov, akými sú spravodlivosť zdanenia, prípadne daňová obeť, pripravili cestu k ohlúpeniu ľudských jednotlivcov na úroveň, ktorú vidíme dnes. Vyvinuli sme typy daní, akými sú progresívna, degresívna, proporcionálna, rovná, či daň z hlavy. Tým, že masy boli zmätené množstvom rôznych druhov zdanení a neprehľadnosťou daňových systémov jednotlivých štátov sa však podaril jeden z veľkých zločinov proti ľudskosti a to zvýšenie tolerancie voči nespravodlivosti ako filozofii.

 

V súčasnosti máme možnosť vidieť dôsledky tohto javu. Ľudia namiesto diskusií o prípustnosti zdanenia ako takého slepo ignorujú fakt, že by sa vôbec dalo diskutovať o jeho oprávnenosti a na základe subjektívnych faktorov, akými sú ich pocity a ich príjem sú ochotní hádať sa do krvi s ostatnými príslušníkmi rovnako nespravodlivo zotročených táborov o miere nespravodlivosti, ktorú im ten, ktorý druh zdanenia prináša.

 

Na Slovensku je tak (ako v mnohých prípadoch pred tým) celý tento proces dovedený do patetických dôsledkov. Otroci sa uź nehádajú ani o druhu dane, hádajú sa o poddruhu druhu dane, ktorou je súčasne v našej krajine vyberaná progresívna daň. Celý humbuk okolo dane rovnej len prikryl oči už tak nevidomým. Progresívna preto, lebo systém odpočítateľných položiek a nezdaniteľného minima činí proporcionálnu (teda ďalší podvod – nie rovnú, ale proporcionálnu) daň progresívnou.  Verejná diskusia (a po zhliadnutí politických fór skôr verejná hádka) sa teda vedie len a len o miere progresivity zdanenia – inštitúte, ktorý je zavedený vo väčšine krajín Európskej únie, únie štátov, do ktorej sa my tak hrdo hlásime. O inštitúte progresívneho zdanenia, ktorý je jednoznačne regulérnym nástrojom vlády pri budovaní sociálneho štátu blahobytu, ku ktorého budovaniu sa hlásili všetky ponovembrové vládne garnitúry (odhliadnuc od toho, že sa to veľmi podozrivo podobá na budovanie komunizmu s povestným „už je na horizonte“)

 

Psi teda štekajú a karavána ide ďalej. Filozofia ľudí, ktorí sa zvýšeniu miery progresivity ostentatívne búria mi preto ostáve nepochopiteľná. Argumentovanie zahranićím neobstojí, rovnako ako argumentovanie skutočnosťou, že kto zarobí viac, zaplatí viac. Veľmi rovnaké sa deje aj v ospevovanom zahraničí, kde je marginálna daňová obeť dokonca vyššia ako na Slovensku.

 

Čo ma zarmucuje je, že v analýzach samozvaných analytikov nevídať argumenty proti legitímnosti zdanenia na Slovensku ako takého. Na verejné financie má podľa môjho názoru totiž nárok len právny štát, ktorý zabezpečuje všetky tie funkcie, ktoré daň ako povinná platba v sebe zahŕňa. Popri zabezpečovaní verejných statkov (nemocnice ako akciové spoločnosti vo vlastníctve súkromných osôb? Školstvo v rukách nadácii?) hlavne ochrana práva svojich občanov. Nárokom na obranu pred vonkajším nepriateľom a vymožiteľnosťou práva vo svojom vnútri.

 

Pri stave našich verejných financií, armády a právneho systému (v súčasnosti dokonca na čele s hlavným Hlavným) sa pýtam – Je táto vláda (a tvárou v tvár pravicovej filozofii aj vláda minulá a každá slovenská) vôbec oprávnená odo mňa dostávať akékoľvek dane? A to by malo byť predmetom diskusií. Nie miera nespravodlivosti, resp. miera „zla“. Nie miera progresivity, alebo proporcionality. Jednoduchá a základná myšlienka. Aplikácia inštitútu „nutného zla“ na dnešnú spoločnosť na Slovensku.