Asi sa vyhrievala na slnku. Koža čierna, koža zelená. Bok po boku. Aké poetické. Myšlienky sa rozbehnú po dráhach, ktoré som mal pred týždňom zahodiť. Keď som si namýšľal, že som konečne umrel a zahodil svoju skurvenú dušu do čiernej diery bezmocnej nenávisti k sebe samému. Asi je vytrvalá. Asi som vytrvalý. Co naděláš. Rozmýšľam, či je domnelá slabosť v skutočnosti silou. Že som sa nedokázal vzdať. Alebo sa vzdal prehry? Ťažko povedať, stále som tu a vychutnávam si letmý dotyk života. Asi sa občas oplatí nahliadnuť aj na iné plány a nenechať svoje ja hniť za múrom anonymity. Aj keď tí posraní ľudia stoja za hovno. Keď si nedokážem nájsť cestu k žiadnej vyššej forme, budú nižšie na chvíľu dokonalým substitútom. Majú tak krásnu vlastnosť. Mlčia. Nepýtajú sa prázdne pičoviny, ktoré nestoja ani za tú trocha plytvania dychom potrebnú na rozhýbanie vnútorného ustrojenstva a s tým spojené generovanie artikolavných zvukov, ktoré si z nejakého vyššieho uzmutia hovorí reč. A áno, stále sa mám napiču, tak sa stále nepýtajte. Až sa raz mať nebudem, pochválim sa. Aby som vás nasral. Aspoň trochu.
Kedy pri mne naposledy sedel niekto živý? Tak, aby som si ho všimol a cítil ten pocit, ktorý vás obklopí, keď zažijete niečo dôležité. Stretnete niekoho dôležitého. Nie len tie posrané masky, ktoré vo vás nezanechajú žiaden dojem.
Cítim sa ako jebnutý feťák na výlete. Snažím sa prisať na niekoho skutočného a ostanem sedieť na múre s jaštericou. Tak patetické, že si zapálim. A ďalšiu. Vychutnávam si ju. Vychutnávam prítomnosť niečoho, čo mi stálo za pohľad. A tú trocha slnka vo vlasoch. A ten moment. Pocit, že som osamelý v svete, kde nie sú ľudia. V porovnaní s osamelosťou uprostred davu ide o zlepšenie tak vítané.
Dve živé jašteričky sedia na múriku a vyhrievajú sa na posledných lúčoch slnka. Len jedna z nich je čierna. Hompáľa nohami a rozmýšľa, kam kráčajú tie dvojnohé zjavy v momentoch objatia a dvojdielnej osamelosti. Slintajúce blahom.
A nebo sčerná a plaz sa zmení, premení na antropoida, ktorému náhle stvrdnú črty.
Je posledný deň leta a rieku čochvíľa zakryje šedivý tieň perverznosti veľkomesta, vzdávajúc hold ilúziám zjavov, ktoré si povedali, že každá samota sa dá vylepšiť papierom.
Až príde čas, v ktorom sa na Dunajskom nábreží nebudú na jesennom slnku vyhrievať malé smutné jašterice a dvojdielna osamelosť už nebude nikým obdivovaná, svet bude zas o niečo smutnejší.
Komentáre
:)