Láska. Podľa znôšky existencií stratených okolo tejto jednej, sic stratenej úplne, predsa len však pýšiacej sa dostatočným rozhľadom na to aby si priznala vážnosť situácie, začínam uvažovať nad tým, kde je zakopaná mŕtvola psa zneužitého istým Martinom Sz. počas bizarnej príhody ponímajúcej okrem postáv už spomenutých aj papagája a bazén (hádam ešte zdôrazním, že z postáv a bazéna už na tomto pláne ostal len Martin Sz., i keď momentálne značne neistý. Múdremu napovedz)
Citujem:
„Bojím sa, že som teplý, chcem s niekým chodiť.“
„Ja ju chcem. Milujem ju. Prečo na mňa serie?“
„Ja chcem s niekým chodiť. Nepoznáš niekoho?“
„Prečo sa ja vždy musím hneď zaľúbiť? Trpím.“
Etc.
Nebudem si ešte raz unavovať oči vecami, ktorými sa bol nútený obťažovať už ich spriatelený zmyslový orgán. Navyše sú tie výroky zväčša len variáciami na slovíčko „Ja“. Výrokmi ľudí, ktorí viac ako to „ja“ nemajú. Niekedy som si myslel, že sú hodní súcitu a pomoci.
Ale...
Láska predsa nie je o slovíčku „ja“. Taká tá pravá, ktorú všetci tvrdia, že hľadajú. Nemôže byť. „Ja“ vyjadruje len ten pojebaný pocit vlastníctva a dominancie nad niekým dosť hlúpym na to, aby si myslel, že vzťah medzi majiteľom a kusom tovaru môže trvať navždy.
Láska je, keď chcem, aby si bola šťastná. Nie keď od teba potrebujem kľúč.
Venované vanilkovej vodke.
Komentáre