rieper

Hovädzie porcuje od pol piatej ráno do tretej poobede. Hneď po škole zamestnal v bitúnku, kde vyfasoval kevlarovú rukavicu, prekliato ostrý nôž, sieťku na vlasy a zásteru. Bielu. Nevinnosť sama. Ako to tak chodí (a niektorí veci znalí poznajú to o námorníkovi a červenom mori. Pravdepodobne je to zasa nejaká narážka na sex), nevinnosť zástery sa časom niekam stratila a ostala len zafúľaná handra, ktorá bola kedysi pannou. A ako každá taká, aj zástera milovala svojho prvého námorníka. Tichou a oddanou láskou, nezištnou a neopätovanou. Aj tak to chodí.

 

Jonatán býval, hoci to môže zapáchať hocčím, obyčajné tela. Jemne paradoxné, tela porcujúce mŕtve kravy. Tak to chodí. Nemal potuchy o živote mimo bitúnok a so svojou prácou bol dokonca spokojný. Napĺňala ho. Rád rezal, porcoval, zasieral sa krvou. Intelektuál by možno tvrdil, že v práci videl vyšší zmysel. Jonatán intelektuálom nebol, v škole mu robila problém aj malinká množina. Jonatán jednoducho cítil, že je tam, kde by mal byť. Patril k mŕtvym kravám rovnako ako nôž, rukavica, sieťka na vlasy a milujúca zástera.

 

A tu by sme mohli končiť. Spokojný človek, nespokojná vec, pokojný a tichý, ničím nerušený život, dve deti, vnúčatá, podradný dôchodok, pomalé umieranie, smrť a ... Mohli by sme. Naozaj. Ale nespravíme to. Príbeh milujúcej zástery by ostal nevypovedaný. Zástera totiž milovala tak silno (ako už len vec bez tých príslušných hormónov, ktoré spôsobujú poblúznenie s menom láska môže) až sa príbeh skomplikoval a na plecia mu skočila Zápletka. Nik (a tým menej sám autor) už nevie, čo sa stalo (či už za tým bolo tajomné žiarenie z planéty Beta G, Božia vôľa, jednoduchá zhoda náhod, alebo démon Zápletka), zrazu však zástera začala milovať silnejšie. Viac. Tuho. Tak tuho, až začala túžiť. Veď čo definuje ľudskosť viac, ako túžba po niečom. Potreba hýbe celým svetom. Krutá prozreteľnosť však našej zúfalej hrdinke nezoslala zázrak v podobe jej premeny na krásnu samičku druhu ľudského, ktorá by bola schopná nášho milého tela Jonatána privábiť svojou nežnou krásou (nie, naozaj niesme v rozprávkach). Život nieje v rozprávke. Nieje ani rozprávkou. Zúfalá hrdinka ostala milujúcou zásterou. Trpiacou. Dar túžby a uvedomenia. Aké strašné prekliatie.

 

A tak žili ešte chvíľu vedľa seba. Jonatán a milujúca zástera. Trpiaca neopätovanou láskou. Láskou, ktorá sa postupne menila na nenávisť. K sebe, k Jonatánovi a ku všetkému. A ako to s nenávisťou býva, stravuje. Nenávisť vyžarovala z každej čiastočky kedysi tak čistej panny. Čistej hoc špinavej, dotrhanej a doráňanej. A Jonatán, milovaný Jonatán, sa pomaly začal strácať. Nenávidený Jonatán. Prekliaty Jonatán. Požehnaný láskou a prekliaty nenávisťou, ktorú mu nikdy nebolo súdené poznať. Ako ľahký úsmev na perách, odtrhnutý od skutočnosti. Autorov.

 

Žiadne veľké rozuzlenie. Jonatán sa jedného dňa porezal. Nestalo sa mu to nikdy pred tým. Akoby ho chránila zvláštna clona. Predný deflektor vesmírnej lode Enterprise šuvix. Býval tak nezlomný a hrdinský. Imitácia rytiera z rozprávok, bájí a mýtov. A porezal sa vážne. Skrvavený Jonatán a maródujúci Jonatán. Príliš vážne na to, aby ho neodviezla sanitka a nestála ho prst. Ten, kam patrí prsteň. Snubný. To sa stáva.

Cesta skuvíňajúcou príšerou zvanou sanitka bola krátka. Kratšia ako operácia a správa doktora o tom, že prst už nikdy nebude súčasťou nášho rytierskeho mesiara.

 

Kratšia ako koniec cítiacej zástery. Tak nezvyčajne výnimočnou a zbytočnou. Az je to smutné. Ozvalo sa len krátke „klap“ a Jonatán po týždni vyfasoval novú, panenskú. Obyčajnú. A sám sa tak stal obyčajným. Rytier Jonatán milovaný ohromnou zbytočnosťou, napriek tomu však jedinečný a výnimočný aj v jej nenávisti a prekliatí, ktorým sa od neho odtrhla. Zúfalá zástera. A mäsiar Jonatán.

 

Jedna zástera si nikdy neuvedomila, že mala milovať nezištne, bez nároku na milovanú. Né. Ného. A tak najprv stratila lásku, jeho a nakoniec aj seba. Krutý to koniec pre pannu.