rieper

Ráno vstane a umyje sa. Telesná čistota je omnoho dôležitejšia ako mravná. Nakoniec, tú prvú vídať na prvý pohľad. Niekto by síce mohol tvrdiť, že aj tú druhú, ale faktom je skôr, že pôvodca podobného tvrdenia buď klame, alebo bohapusto preceňuje svoje schopnosti. U Jonatána je tá fyzická čistota skôr pasiou ako potrebou. Pracuje na bitúnku a porcuje hovädzie.

Z rádia sa ozýva Coldplay a ja sedím. Sedím, sedím, sedím, sedím a som nútený počúvať výlevy babeniek, ktoré vydávajú za moje kolegyne. Pomaly začínam mať pocit, že som bol prijatý len preto, aby som sa staral o dobrú atmosféru a zabezpečil vysokú produktivitu práce mojich troch šéfok.

Sedím tu ako kvargľa, v duchu nadávam a živo obzerám kozy mojej kolegyne. Po kancli sa asi začínajú šíriť reči. Asi to bude tým, že som tu jediný samec. Teda aspoň domnelý. V skutočnosti som omnoho neškodnejší ako dva razy vykastrovaný vôl.

Staroba je niečo odporné. Horšie ako rakovina. Vlečúca sa choroba, ktorá sa nazýva život nevyhnutne smeruje ku koncu, ktorý si takmer všetci ľudia zo strachu maľujú ako prebudenie. Alebo vzdych. Zatvoria oči, nechajú trocha poplakať príbuzných a potom sa prebudia v nejakom úžasnom svete s tlupou sluhov, anielov, huristiek, mäkkýšov, fialovej farby, etc.

Je to také... zvrátené. Ja som zvrátený. Kurevsky. Mám takú zvláštnu charakterovú vadu. Nik iný ma nezaujíma. Megalománia? Božský komplex? Jebať. Názvy sú tak veľmi nedôležité. Asi ako kocka ľadu v púšti. Áno, môžem sa pochlapiť tým, že ich poznám, ale o chvíľu sa stratia niekam do nenávratna. A ostane len ten dojem.

Hovorí sa tomu asi zbabelosť. Posraná žltá farba žlči všade okolo a k tomu trocha fialovej závisti a červenej potlačovaného hnevu. A kvap, kvap, kvap malých kvapiek do pohára trpezlivosti, na moje čelo, keď sa chvíľková nepríjemnosť zmenila na čínske mučenie. A áno, kurva, to čelo naozaj mám. Unlike jedna oranžová reklama.

Len pred pár dňami som sem písal, nech kurva ľudia nerobia paniku. Kvôli daniam, kvôli nízkym platom, nedostatku jedla, AIDSu, priateľom, priateľkám, priateľom, priateľkám, rakovine. Všetko musí byť tak ako to je. Inak by to tak nebolo. Je síce pekné citovať a čítať. A cítiť. Faktom však ostáva, že sa všetko skôr či neskôr aj tak skurví. Tak ako to bolo predtým. Rovnováha je proste sviňa. A poriadna. Aj keď týmto pochabým výrazovým prostriedkom vlastne urážam všetky prasatá. Prasatá sú fajn. Sú ružové a milé. A dobre chutia. Tak sorry. Obviňujte aplikovanú lingvistiku. Sémantiku.

Zápcha je večná. Nekonečné masy áut, miznúce niekde za viditeľným obzorom. Ďalšie a ďalšie. Koláž plynov, gúm a lakov. Bratislavská Nočná hliadka, transformovaná na dennú. Odhliadnuc od zradnosti názvov je denná tá zlá. Nedokážem pochopiť, kde sa stále vezmú tie hnusné chápadlá masochizmu, ktoré ma do nej vťahujú. A čím viac sa metám, tým hlbšie sa vnáram do bezodnej jamy vlastnej nočnej mory.

Začínam mať pocit, že celá tá banda čurákov v tejto a akejkoľvek inej galaxii by povinne mala dostať Knihu. A nie len tak hocakú, ako môže pôsobiť biblia, korán, talmud, či trebárs krvou potriesnené kamennné monolity s vyrytými pravdami celého vesmíru. Obyčajného sprievodcu. Po galaxii. S takým tým upokojujúcim „Neprepadajte panike“ na obale.

Aký honosný názov pre súbor sračiek, ktoré človeku prebehnú cez rozum, pozerajúc na mocné kovové čeluste drsného žltého predradeného nákladiaka, ktoré sú pripútané úbohučkým lankom len čakajúcim na drobné „puk!“, ktoré okrem jeho samého pošle do nebytie aj úbohú entitu celkom závislú na jeho existencii. Mňa. Aj keď... možno by to bolo „chňap!“

Jamky v lícach a na brade. A pár pieh a kúty a pohrdlivý úsmev na perách. Možno nejaký ten povzdych a večná pojebaná depresia. Už si ani nepamätám, či som bol niekedy spokojný. A ak, tak vždy len okamih. Tvárou v tvár 20tke rokov na ramenách je tých okamihov skurvene málo.

A začínajú horšie.

Myši sú zaujímavé stvorenia, milujú sa a množia sa bez toho, aby ich k tomu musel nútiť nejaký konštrukt z kníh im podobných stvorení, ktoré by podľa vlastných zažitých stereotypov mali žiť bez mnoźenia. Fakt, že sú tak pokrytecké, že často nedodržujú ani jednu zo základných predispozícií vlastnej existencie ich zrejme oprávňuje ku kázaniu o morálke, láske a milovaní.

ze sa mi podarilo objaviť susedov Jurka Baluchu :-)))

Až som začal recyklovať. Do extrémov.

Povedal som si, že keď máme na nete toľko hentelegente, ktorí si myslia, že majú čo ľuďom zdeliť, prečo by mal byť práve rieper za menejcenného. Poviem to. Poriadne nahlas. „Milionárska daň!“ Jedným sa rozbúši srdce, v iných vzkypí žlč.

Je závratné pozorovať ľudí, keď prší. Myslím, že by sa skúmaním podobných kritických situácií mala zaoberať niektorá z prestížnych disciplín psychológie. Nie je predsa nič krajšie ako dážď.

Človek tak uvažuje, čím je v živote motivovaný. Niekto má rád dievčatá, niekto sa uspokojí aj so šiškou. V podstate nakoniec dopadne rovnako. Lekvár vyschne a cesto zvláčnie, stratí tvar a nakoniec sa rozpadne a zhnije.

Tak mi zasa seriózne zadrbáva. Jediné, čo mi chodí po rozume je sex a jediné, na čo sa dokážem sústrediť je transexuálna verzia Don’t cha od PussyCat dolls. A všetko to začalo tak nevinne.

Asi to vyznie politicky nekorektne, ale všeobecne ma už poriadne serú konflikty. Bude to taký ten z tých trápnych výlevov, bez ktorých sa dá celkom dobre existovať, ale keďže už som plochu za zrkadlom povýšil na ekvivalent výkriku, môžem nasrať na užitočnosť a spoločenskú hodnotu všetkého, čo stvorím.