rieper

I skončilo sa tak obdobie zla v ďalekej preďalekii. Dobro zas zvíťazilo a svetlý generál prozreteľnosťou a Bohom určený vyviesť obyvateľov tohto sveta z tmy do náručia dobrodenia a jasu prehovoril hromovým hlasom: "Vykonaním spravodlivosti nad Saddámom Husajnom sa násilie v Iraku neskončí, avšak ide o dôležitý míľnik na ceste Iraku stať sa demokratickým štátom, schopným si vládnuť, rozhodovať a obrániť sa, ktorý bude spojencom v boji proti terorizmu." (Zdroj: TASR). V tej chvíli bol počet obetí križiackej výpravy svätého generála 60 až 180 tisíc ľudí. Keď sa rúbe les, lietajú triesky.

Na mince. Bankovky. Kreditky. Televízor. Auto. Dovolenku v Juhoslávii. Prvé dieťa. A tak. Proste čas. Bledé zrnká piesku pomaly opúšťajúce modrý smaragd uprostred temnoty domnelej večnosti až kamsi k hraniciam nekonečna. Potom miznú. Tak patetické. Odrátavať deň, kedy možno budem šťastný. Ak bude podľa mojich predstáv. Vlastne – každý deň. Veď k šťastiu stačí tak málo.

Predvídanie a poznanie ľahko a rýchlo. MP3 prehrávač s poriadne veľkou pamäťou a shuffle mód. Hudba musí mať k mágii kurevsky blízko. Asi ako môj mozog k vážnym poruchám vnímania.

Nikdy som nepoznal otca a žiaľ, ani matku. Vlastne... keď nad tým tak uvažujem, v tejto studenej a hnusnej cele, kam ma zaviedli okolnosti, na mňa padá vážne podozrenie. Nikdy som nepoznal nikoho staršieho, než ja sám. Žil som s davmi a davmi rovesníkov - bandou flákačov a darmožráčov – áno, teraz už to môžem povedať. Zjavne na tom viac nezáleží.

Kúskami osobnosti, ktoré sú ešte stále schopné imitovať človeka mi už dva dni znie „páslo dievča pávy.“ Zaujímalo by ma, či zasa ide o nejakú symboliku, keďže som dnes narazil na zvláštny pocit déja vu, ktorý ma prekvapil celkom nečakane v milovanej práci, kam sa mi podarilo doraziť už pred pol dvanástou.

Držal ju za ruku a ona sa usmievala. Nežne a mäkko. Tak... spokojne. A každá časť jej bytosti šepotala to jemné slovko „môj.“

A závistlivá? Possibly. Z rádia počuť prvé tóny Nothing else matters a ja sa modlím, aby to bola Silva, ale je to len ten starý pojebaný alkoholik. Priznám sa, že by som niekedy rád tušil, kde sa rodia texty piesní, ktorým naše idoly požičiavajú svoje hlasy. A svoj život tak vzdialený tomu môjmu.

Môj dych na okne. Len drobná reminiscencia duše. Nakreslím naň úsmev, ktorý tak veľmi chýba jej mechanike vo mne. Časti, čo mi ostala.

Stav – Zajebávanie. Terminus technicus. Príklad „Ešte hodinu sa tu budeš zajebávať a potom sa môžeš ísť zajebávať zasa inam.” Ergo – tvoja priateľská korporácia sa uzmula, že ti zaplatí niečo ako program, pri ktorom sa budeš zajebávať toľko, že sa na teba niečo nalepí. Zatiaľ sa na teba lepí len lektor, ale možno sa zadarí aj cudziemu jazyku nemeckému. Začínam trpieť homofóbiou. Mať tak 2 ženy na každého údajne 4/100vého, založím si živnosť ako casanovák. Fakt je, že chalan má manželku a syna. Smutné. Každopádne, čas ukáže. Uvidíme.

Niekedy sa ti chce písať. Tomuto človeku. Chce sa... Mi. Niekedy niet o čom. Vždy jest o čom. Vždy. Všetky tie miriády drobných zážitkov z ktorých si stvorím deň. Ďalší a ďalší, kým nespácham dosť hriechov na to, aby mi pán mnohých tvárí zoslal milosrdenstvo v podobe anjela, ktorý mi otvorí cestu ďalej. Všetky momenty, ktoré stoja za to byť napísané – v ľudskej koži viazanej knihe zapadajúcej prachom kdesi v kúte dňa, či dní – ktoré, strácajúc farbu – odchádzajú do nebytia. Mojich spomienok. Do momentov, ktorým predávam nesmrteľnosť za kúsky seba.

Part: Whatever...