rieper

Rozmýšľam ako môže byť niekto tak jebnutý a zaľúbiť sa do štyroch žien naraz, pritom sa zaľúbiť tak bizardne, že ich nechce osve a celé noci sníva len o tom, aké by to bolo dostať ich do postele všetky pekne pokope. Asi som našiel zmysel života. Rovnako pravdepodobný, ako že na mňa konečne padne kovadlina a ukončí pitoresknú cestu životom tak veľmi príbuznú tragikomickému komixu.

Pozerali ste sa niekedy na nočné mesto? Z výšky, povedzme stojac na kraji strechy, fajčiaci poslednú cigaretu, vietor sa vám pohrával s vla… nie, vlastne – vlasy ste už dávno nemali.

Autor si naleje Jacka Danielsa a zapáli čiernu Davidoffku. Na ramená sadá starý známy vták menom depresia a do ucha kráka vety typu chýbal som ti?

Štaca. Stojím na jazere. Je zima a hladina je zamrznutá. Práve natoľko, aby sa do mňa mohlo zaľúbiť. Vystiera ruky plné jemných bielych prasklín, chce mi pohladiť kotníky a zovrieť ma silnejšie a silnejšie, zahryznúť sa do tela a vysať z neho všetko teplo. Na jar ma studeného vypľuť. Až zem zakvitne tou pravou láskou. Živou.

Rozhodne sa cítim na sonátu od Chopina. Musím vstať, musím si zapáliť a musím si nechať zahrať. Chopin ma rajcuje a na perách vyčarí šelmí úsmev. Nešukal som už... koľko? Mesiac? Dva? Tri? Zabúdam to rátať. Kedysi to bolo tak dôležité. Asi to bude len mesiac. Možno menej. Otcovia a mamičky s prísunom toho pravidelného mi nemajú čo závidieť a ... lžou asi bude, že skúsenosti prichádzajú s časom. Pičovina. Kedysi bol sto ráz lepší. Ja som bol sto ráz lepší. Šukával som z presvedčenia. Dnes je to už len... zo zvyku? Lebo sa to má. Lebo to viem? Well, vedel som. Zatiaľ ešte zvládam dostať ženskú do postele. Snáď časom odíde aj to. A potom? Vykúpenie? Alebo len tá pravá samota, nepretkávaná šedosťou ilúzií sladkej vzájomnosti. Chopin ma rajcuje. Možno sa naučím hrať na piáno. Ako substitúcia čohokoľvek to musí byť ohromujúce

Doba si žiada defibrilovať. Natrieť si prsia gélom aby ma ten skurvený prítomný (áno, po anglicky sa prúd povie current) nepopálil a znova sa naštartovať. Nakoniec, je nový rok a ja zúfalo túžim po niečom... Novom? Recyklovaných včerajškov bolo dosť, žiaľ – vo výhľade nič skvelé.

Unavene čumím na lištu svojich omšelých XPéčiek (výnimočne a len v tomto význame nemajúc žiadnu koreláciu s výrazmi ako extrémne porno) a musím smutne konštatovať, že medzi najpoužívanejšie programy bol na prvé miesto zaradený Word. Kedysi sa hmýrila výrazmi ako „Black Mamba,“ či klasikou z radu My best friends hot mom. Facit: Z lúzra obyčajného a prevažne neškodného som sa zmenil na impotentného a podráždeného (rozmýšľam, či by nebolo dobré zorganizovať pár prednášok na tému dôležitosti zdravého sexuálneho života na osobnosť mladého zamestnanca). V skratke – je to intenzívne v péčku (výnimočne a len v tomto význame drsne v piči).

Snívam o morskom vánku len zľahka ma hladiacom po tvári a slnku opierajúcom sa o telo zašedlej farby vytrénované dlhými pobytmi v kanceláriách a cítim sa... Šťastný. Otočím sa a vidím. Ďalšiu tvár. Usmejem sa. Sen. Konečne.

V ušiach reve hlas dávno mŕtveho feťáka znova a znova a znova, znásilni ma a ja… Nie som jediný, asi nie. Zdvihnem cigaretu a čumím do monitora. Musím… pracovať. A pracovať. A pracovať. A predstavujem si, že ma nakladá svet pekne odzadu a pekne natvrdo. Čakám na infarkt. Neprichádza. Zapálim si a feťáka si pustím znova. Má to za sebou. Usmejem sa. Wanna be. Zapálim si ďalšiu.

Rozbieham prstami po klávesách aby som zahral tú časť hudby, ktorá mi občas ide – pomasíroval si ubolené ego a snáď pozbieral zopár zbytkov príčetnosti, ktorá ostala skrytá niekde za Orinocom bežného pracovného dňa. Za predpokladu, že v menovanej rieke žijú pirane, inak môžeme hovoriť o hocakej inej. Myslím, že žijú.

Veľmi nerád tu citujem niekoho ako Pavol Hammel, nakoniec... chovám k nemu značné antipatie, ktoré plynú boviehodkiaľ. Možno je to jeden z tých zážitkov zatlačených hlboko do podvedomia. A možno preto, že som jeho dcére kedysi dávno ukradol kolobežku. Nedá sa mu však uprieť aspoň jedno slovo. Kamalásky. Jedna pieseň. Snáď nie je až takým hriechom? Platonické.

Predstavím si citát z jednej z kníh povýšených nad iné a posuniem sa ďalej v nádeji, že raz budem dosť múdrym. Nádeji, ktorá ostáva nenaplnená pár rokov. Desaťročí? Fuckit. S každým rokom je nová. Ako sklamanie. Sklamanie tiež býva vždy nové. Každá sekunda. Minúta. Hodina. Deň. Týždeň. Mesiac. Rok. Aj on je nový. Čistý a nepoškvrnený ako pošva mladučkej panny. Údajne. Podobne ako zdanlivá nevinnosť je aj budúcnosť vecou vysoko subjektívnou. Respektíve jej vnímanie.